Bola som perfektná matka. Kým som nemala vlastné deti
Zdroj: gettyimages.com
Kým nemáme vlastné deti, nič nenarúša naše idealistické predstavy o tom, akými rodičmi chceme byť. Ja som rozhodne nebola žiadna výnimka.
Keď som videla zúfalé matky, ktoré hystericky kričali na svoje deti alebo som cez stenu počula susedku, ako svojim deťom nadáva, bolo mi jasné, že ja taká nikdy nebudem. Rozhodne nebudem hysterická matka!
Potom sa mi narodil syn. Odmalička nebol rád sám a keď sa okolo neho nič nedialo, začal sa zlostiť. Ležať na deke a hrať sa? To ho bavilo asi dve minúty a potom spustil rev. Celý deň som ho nosila, stále som mu ukazovala niečo nové. Nevydržal ani v kočíku.
Čím bol starší, tým sa viac zlostil, ak nebolo po jeho. V dvoch rokoch síce ešte nerozprával, ale presne vedel, čo chce. A ja som sa mu snažila stále vyhovieť, hoci som niekedy ani netušila, čo to vlastne má byť.
Pre mojich rodičov bol prvým vnukom, takže sa tiež snažili robiť všetko, čo mu videli na očiach. Napríklad si pri stole aj trikrát presadli, aby vyhoveli tomu, ako to chcel ich vnuk. Mne sa to už nezdalo v poriadku, aby trojročné dieťa určovalo, kde má kto sedieť, ale nedovážila som sa ísť ani proti svojim rodičom, ani proti svojmu synovi. Zvlášť, keď som vedela, že z toho bude hádka.
Cítila som sa skutočne bezmocná. Potrebovala som prísť na to, ako inak podobné situácie riešiť bez toho, aby som bola hysterická alebo prepadla neovládateľnej chuti vytiahnuť varechu. Kým som však na to prišla, ubehlo pár rokov.
Chcela som byť za dokonalú
Dovtedy som odmietala byť v jeho očiach zlá a škaredá, bola som presvedčená, že keď budem naňho dobrá, raz sa to otočí a on bude dobrý na mňa, že sa mi moja pozitívna investícia vráti. Že pochopí, ako som uspokojovala všetky jeho potreby na úkor svojich a bude mu jasné, že som na rade ja. Bol to hlboký omyl.
Syn namiesto postupnej premeny na vychované a poslušné dieťa vyrastal v diktátora a jednoznačný stredobod našej rodiny. Dokonca začal byť agresívny k deťom. Postupne sme prišli aj o väčšinu našich kamarátov. Začali sa nám vyhýbať a nechceli s nami chodiť na spoločné akcie. Syn bol totiž strašne ukričaný, zlostný a protivný.
Potom som sa stretla s mamičkou, ktorá mala už dvadsaťročného syna. Nepracoval, experimentoval s drogami, bral jej peniaze. Keď mi rozprávala, ako sa k nemu správa, úplne som sa v tom videla. Vydesilo ma to. Takto som skončiť nechcela. Pre mňa to bol zásadný bod obratu v mojom správaní sa k synovi.
Prestala som veriť tomu, že keď budem na svoje dieťa dobrá, vyhoviem mu a nebudem hovoriť nie, budeme mať pekný a vyrovnaný vzťah. Realita ale bola taká, že náš vzťah bol skôr ako medzi otrokárom a otrokyňou. Skákala som, ako on pískal. Postupne sa naučil (skôr som to ale naučila ja jeho), že môže čokoľvek a vždy bude po jeho. To je do života tá najhoršia výbava.
Vtedy som sa to odhodlala zmeniť. Začala som trénovať hovoriť mu nie, zmierila som sa s tým, že chvíľu budem v jeho očiach zlá mama. Trvalo to nie mesiace, ale roky, kým som svoje správanie zmenila. Síce som nevedela vždy, ako na to, ale keď som nepoľavila, napokon som na to prišla.
Aj syn sa vďaka tomu zmenil. Nevyrástol z neho ani agresor, ani narkoman. A dnes máme naozaj blízky a dobrý vzťah.
