V tomto veku sa najvýraznejšie rozvíja fantázia a deti začínajú klamať
Zdroj: gettyimages.com
Klamanie a klamanie je rozdiel. V určitom veku má takmer každé dieťa potrebu trochu realitu pozmeniť. Kedy je to v poriadku a kedy už nie?
„Mám päťročného Olivera a viackrát som ho pristihla pri tom, že klame, alebo skôr, že si vymýšľa veci a situácie, ktoré sa nestali. Upozornila som ho síce, že klamať sa nesmie, ale on ma so všetkou vážnosťou presviedčal, že hovorí pravdu. Ako ho mám odnaučiť klamať?“ Mama Andrea určite nie je jediná, kto s týmto problémom zápasí.
"Z hľadiska prirodzeného vývoja sa u detí okolo piatich rokov výrazne rozvíja fantázia a vďaka bohatosti fantazijného sveta deti nie sú vždy schopné rozlíšiť, čo sa skutočne stalo a čo si len vymysleli,“ vysvetľuje psychologička Anita Michajluková. „ Aj tie vymyslené príbehy totiž deti prežívajú a preciťujú a ľahko sa v tom celom stratia. A s tým je treba počítať. Niektoré deti majú skutočne bujnú fantáziu a hranica medzi ňou a realitou sa im zmazáva. S nástupom školskej dochádzky ale toto väčšinou ustupuje. Tento druh vymýšľania by som teda nepotláčala.
Niektoré deti ale nechcú svojimi pocitmi a problémami zaťažovať rodičov, najmä v situáciách, keď vidia, že rodič je nešťastný alebo sa kvôli niečomu trápi. Vtedy aj zaklame, že v škole je všetko v poriadku. Rodič potom ale zistí, že všetko v poriadku nie je a dieťaťu vynadá, že klame. Lenže dieťa v tomto prípade len chráni svojho rodiča. Vtedy by sme ho mali skôr oceniť, že je ohľaduplné, zároveň by sme však mali z neho sňať bremeno zodpovednosti za to, že by sa malo postarať o to, aby sa rodičia cítili lepšie. To totiž rozhodne nie je úlohou dieťaťa.
Komplikovanejšie sú ale situácie, keď dieťa klame, lebo nemôže pred rodičmi povedať svoj názor, pretože by to rodičia otočili proti nemu.S tým by sa ale mali popasovať predovšetkým rodičia.
Ďalším problémom jej, keď si dieťa úmyselne vymýšľa. Trebárs nepovie, že má domácu úlohu, aby sa mohlo hrať, alebo zatají, že malo konflikt s kamarátom v škole. Práve snaha vyhnúť sa nepríjemným dôsledkom svojho správania je častým dôvodom klamania. Málokto z nás si aj v dospelosti ochotne prizná, že spravil niečo blbé. Všetci máme tendenciu sa nepríjemnostiam vyhýbať. Ale dieťa sa musí naučiť uniesť aj takéto nepríjemné pocity a spraviť niečo pre to, aby situáciu napravilo. Tým, že sa dieťa bude chvíľu cítiť nepríjemne, sa zvyšuje jeho odolnosť voči tomu, aby sa neskôr, aj v dospelosti, nerozložilo z nejakého problému.“
