Syn ma vytočil do nepríčetnosti: Na moju reakciu nezabudne do konca života
Zdroj: gettyimages.com
Možno to poznáte - niekoľkokrát sa snažíte vysvetliť dieťaťu, že hrýzť bračeka naozaj nemôže a o chvíľu zasa vidíte, ako sa to chystá urobiť a ešte sa pri tom na vás provokatívne pozerá.
To je chvíľa, kedy robí presný opak toho, čo mu poviete a čaká, čo vy na to. Všetko sa vo vás naježí a vy máte chuť svoje dieťa roztrhať na tisíc kúskov… Jednoducho túžite vyceriť zuby a to drzé mláďa postaviť do pozoru. Je vám jasné, že na to, aby ste svojho potomka zastavili, bude potrebná veľká razancia. A či sa vám to páči alebo nie, musíte do toho ísť, lebo iná cesta nie je.
Takúto chvíľu som zažila so svojím synom, keď mal asi sedem. Boli sme na niekoľkodňovej návšteve u kamarátky na chate ešte s ďalšími mamami a ich deťmi. Syn mal práve obdobie, kedy ma už pár dní provokoval a neustále sa to stupňovalo. Počas výletu zahlásil, že nikam nejde, potom sa vliekol ako slimák, jednoducho sabotoval, čo sa dalo a bol neuveriteľne protivný.
Rozhodla som sa, že mu nastavím hranicu a dostane na výber – buď pôjde s nami, ale nebude protivný, alebo zostane v aute. Ísť nechcel, tak som ho zatvorila do auta, kde na nás asi hodinu čakal. Lenže – nezafungovalo to, lebo jemu to vôbec neprekážalo – púšťal si z cédečka pesničky a po hodine nás privítal v dobrej nálade.
Všetko pokračovalo na chate, kedy kamarátka pred večerou povedala deťom, aby upratali stôl. Môj syn sa vyzývavo postavil a povedal: „A prečo to mám akože robiť?“ Táto veta bola pre mňa poslednou kvapkou. Všetko sa vo mne vzbúrilo, skočila som k nemu, odtiahla ho za ruku na chodbu a tam som mu dala niekoľkokrát na zadok. Potom som sa zatvárila najvýhražnejšie, ako som len vedela, povedala mu, že o desať minút bude prezlečený v pyžame a s vyčistenými zubami ležať v posteli a že ho prídem skontrolovať.
Zrejme som vyzerala veľmi nebezpečne, pretože aj ostatní dospelí v tej chvíli stuhli a priznali sa, že sa ma trochu báli.
Syn konečne nenasadil provokatívny výraz, naopak, v očiach sa mu zablysol strach a o desať minút som ho skutočne našla v posteli. Síce som už nezúrila, ale s výhražným výrazom som mu zaželala dobrú noc a dodala som, že ho chcem vidieť až ráno.
Tá zmena ma samu prekvapila. Ráno vstal ten najlepší chlapec na svete, aj počas nasledujúcich dní bol ochotný a milý a rozhodne nevyzeral, že by mu môj výstup spôsobil psychickú traumu. Naopak, mala som pocit, že je spokojný, lebo zistil, kde má jeho mama hranicu a že ju naozaj má. Už ďalej nemusel provokovať.
Dnes má môj syn pätnásť a mňa veľmi prekvapilo, že vtedy to bolo naposledy, čo som musela ukázať túto svoju tvár.
