Namiesto kriku použite tieto dve vety. Tej zmene nebudete veriť

Ilustračné foto
Zdroj: Foto: Thinkstock.com

2018-04-04 13:30:27 |

Výchova nie je jednoduchou záležitosťou a zvládnuť s prehľadom všetky fázy detstva býva pre rodičov občas drsné. Máme pocit, že bez kriku to občas nejde. Je to naozaj tak?

Aj keď sa vám to nezdá a ste presvedčení, že vaša ratolesť je výnimkou, väčšina detí sa naozaj snaží robiť všetko pre to, aby vás potešili. A to bez ohľadu na to, koľkokrát ju požiadate, aby s niečím prestala a ona pokračuje ďalej akoby sa nechumelilo. Psychológovia tvrdia, že to nie je účelové a dieťa to nerobí preto, aby vás nahnevalo.

Niekedy to môže vyzerať, že potomok kašle na to, čo od neho žiadate, nepríde vám pomôcť, neuprace si hračky, nenakŕmi domáce zvieratko alebo neprestane skákať po gauči, aj keď mu to opakovane pripomínate. V takých situáciách je lákavé zdvihnúť hlas a začať kričať. Existuje však efektívnejšia cesta, ktorá ušetrí váš hlas aj vzťah s dieťaťom.

Prvým krokom je pripomenúť si, že zlé správanie je znakom dieťaťa, ktoré zápasí. Druhým krokom je dostať sa na úroveň dieťaťa a povedať tieto dve vety:

"Vidím, že teraz sa ti do toho nechce. Ako ti môžem pomôcť? "

Tieto dve krátke vety - alebo v podobnom duchu - môžu znamenať veľký rozdiel, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. Dávate tak dieťaťu možnosť urobiť to, čo žiadate, bez ponižovania či zastrašovania. Pripomínate mu, že je v podstate dobré a že ste pri ňom, aby ste mu pomohli.

A to je predsa naša práca ako rodičov - pomôcť vytiahnuť deťom zo seba to najlepšie. Aj takto im pomáhame rozvíjať sa. Nikto nie je motivovaný tým, keď s ním rodič bojuje a zosmiešňuje ho. Niektoré deti urobia všetko, čo im rodičia povedia, lebo sa zo všetkých síl vyhýbajú maminmu a otcovmu hnevu, ale to nie je skutočná vnútorná motivácia. Je to motivácia založená na strachu.

Ak chceme v deťoch budovať sebadisciplínu a slušnosť, pretože to je správna vec, nemali by sa tak správať len preto, lebo sa nás boja. Snáď všetci sa snažíme byť lepšími verziami samých seba a naše deti nie sú iné. Zatiaľ však len rozvíjajú svoje základné zručnosti a atribúty, aby mohli túto úlohu prevziať pre seba. Ak na to budeme myslieť a pokúsime sa, aby naša komunikácia s nimi odrážala túto myšlienku, dostávajú posolstvo, že veríme v ich schopnosť zmeniť svoje správanie a sme radi, že im pri tom môžeme pomáhať.

Nie je to samozrejme jednoduché. Sme nedokonalé ľudské bytosti a občas snáď každému „rupnú“ nervy. Treba si uvedomiť, že keď ani my dospelí nie sme schopní kontrolovať vždy naše reakcie na stimuly od detí, ako môžeme očakávať, že ony dokážu kontrolovať svoje reakcie na stimuly od života? Deti sa učia. Často zápasia. Potrebujú našu pomoc, aby urobili čo najviac. A potrebujú, aby sme verili, že sa snažia byť lepšími.