Dráma v tehotenstve: Mama chradla, syn skoro zomrel
Zdroj: gettyimages.com
Že je tehotná, to mi Nora oznámila do telefónu a môj prvý pocit bol – hurá! Ale keď som prišiel domov, tak som bol úplne odpojený, mal som šialený strach z toho, či to všetko dobre dopadne.
Spolu sme chodili na kontroly, všetko bolo v poriadku do 26. týždňa, keď sme zistili, že to bude syn. Nora bola trošku sklamaná, chcela dievčatko, ale potom sme spolu už aj vymýšľali meno a ja som sa prestal báť. Na jednej kontrole nám lekár povedal, že dieťatko je menšie. Nevidel v tom ale problém. Nora mala trochu vyšší tlak a bielkoviny v moči. Bol to 7. mesiac tehotenstva.
Bál som sa o ženu aj o dieťa
Nora mala gestózu – ochorenie, pri ktorom zle funguje placenta, dieťa nemá dostatok živín. Je to nebezpečné pre matku aj pre dieťa. Žene sa zvyšuje tlak, opúcha, môže dostávať kŕče, upadnúť do kómy a dokonca aj zomrieť.
Našťastie, manželka úplne netušila, o čo ide, i keď jej niečo „trklo“. Plakala, ja som ju upokojoval, že sa nič také hrozné nedeje, hoci som sa veľmi bál. Na internete som vyhľadával všetky možné informácie, cítil som obrovskú neistotu a strach.
Nora veľmi opúchala, lymfodrenáže nepomáhali. Tlak sa postupne začal zvyšovať a dieťatko prestalo rásť. Najhoršie bolo, že sa náš syn nevyživuje a ja som sa bál, že bude postihnutý. Stále som čakal na nejakú dobrú správu, ale žiadna neprichádzala.
Medzitým som komunikoval so svojím nenarodeným synom, čakal som na nejaký signál od neho. Bolo strašné, ako Nora chradne, taká bola opuchnutá, že si už ani nevedela pokrájať mäso.... Každé ráno si musela rozhýbavať ruky. Ak by sa jej tlak zvýšil na určitú hodnotu, tak musela ísť okamžite do nemocnice.
Stále som si nahováral, že náš syn rastie, ale nerástol. A pkeď na jednej kontrole zistili, že nie je dostatočne vidieť Martinkove pohyby a ani srdiečko nebje dostatočne, bolo rozhodnuté. Nora zostala v nemocnici a dieťa muselo ísť von v 34. týždni tehotenstva. Nejako nás to oboch zaskočilo, že „už“. Bol to pre mňa šok, rozplakal som sa. Bol piatok a pôrod bol pripravený na pondelok.
Chcel som byť pri pôrode, ale povedali mi, že na sále už nie je miesto, lebo tento trakt nemocnice práve rekonštruovali. Čakal som teda na chodbe a rozmýšľal nad tým, či malý nebdue postihnutý. Keď vyšli zo sály nejakí ľudia a pýtali sa, kto je otecko, najskôr som nereagoval. Až potom mi došlo, že ten otecko som vlastne ja. „Vezieme vám syna,“ povedali. To, čo som pokladal za anesteziologcký prístroj, bol inkubátor. Martinko bol veľmi malý - vážil iba 1809 g, zošúverený, ale dýchal. Bol živý a životaschopný. To bol môj prvý kontakt so synom.
Martinko nebol v inkubátore, ale len na vyhrievacom lôžku. Pre mňa bolo dôležité, že sa ho môžem dotýkať. Keď som videl, ako zrazu otočil hlavu a pozrel sa na mňa, cítil som medzi nami kontakt a uvedomil som si – Toto je môj syn!
Komplikácie pôrodom neskončili
Napokon sa zdalo, že všetko dobre dopadlo, Martinko nebol postihnutý, aj začal papať, všetky prognózy vyzerali dobre. Keď som na ďalší deň za ním prišiel, mal nožičku v alobale a trhal sebou. Nechápal som to. Už som nechcel žiadne ďalšie komplikácie! Vysvetlili mi, že to trhanie súvisí s vyberaním katétra z pupočníka pod anestézou, ale prčo mu zbelela noha, to nikto netušil. Zostávalo iba sledovať ho a čakať, čo sa bude diať. Na druhý deň už nožička nebola biela, ale bola chladná, nohýbal ňou. Ultrazvukom mu kontrolovali prietok ciev a zistili, že v jednej niečo je – trombus alebo embólia.. Konzílium rozhodlo o nasadení liekov na riedenie krvi. Embóliu síce rozpustili, ale krv bola priveľmi riedka a mohlo nastať kvácanie do mozgu. Tak lieky hneď vysadili.
Po všetkých útrapách Martinko konečne začal prospievať. A potom sme si ho priniesli domov... K synovi si nachádzam vzťah každý deň. Jeho narodenie znamenalo obrovský zlom aj v našom vzťahu s Norou. Veľmi sme sa zblížili. Dnes má Martinko 6 mesiacov a zdá sa, že je úplne v poriadku. Váži 6 kíl, aj pohybovo je v norme, dobre dopadli aj všetky vyšetrenia. A náš vzťah s Norou je úplne super.
Nikdy nehádžte flintu do žita! Aj keď u nás to vyzeralo všelijako a mám za sebou desiatky neprespatých nocí, stálo to za to. Pri pohľade na Martinka si vždy uvedomím, aký je život krehký a treba si vážiť každú minútu.
