Manžel sa na bábätko netešil, no teraz je dokonalým otcom
Zdroj: gettyimages.com
Keď Michal v jeden večer vytiahol prsteň, vôbec som nepochybovala, že si ho chcem vziať, že s ním chcem mať deti. V decembri sme sa vzali, vo februári som otehotnela.
Test som si robila v práci. Hneď som novinku volala Michalovi, no on len skonštatoval, že fajn. Bola som strašne sklamaná – toto je reakcia môjho muža na to, že som tehotná?!
Týždeň – dva sa tváril akože nič. Vedela som, že mu v predchádzajúcom vzťahu zomrelo dieťa, ale práve preto som si myslela, že bude starostlivejší. Aj preto, že je lekár, tak ho to bude viac zaujímať, ale nič. Veľmi sme sa v tom čase hádali, boli sme už na rozvod. Nič okolo tehotenstva ho príliš nezaujímalo, nijako extra neprežíval ani to, že bude mať syna. Ani o ňom sme sa vlastne nerozprávali. Michal mi neskôr povedal, že mal strach, či sa nezmením, tak, ako jeho predchádzajúca partnerka.
V 5. mesiaci som začala opúchať, ale pripisovala som to tomu, že boli extrémne teplá. Opúchala som odhora až dole, nevedela som, či to je normálne. Bola som aj veľmi unavená, prespala som väčšinu dňa. V 7. mesiaci ma prepadla depresia. Bola som stále smutná, mala som pocit, že niečo nie je v poriadku. Po troch týždňoch sa na kontrole u lekára zistilo, že mám bielkoviny v moči. A že Šimonko je menší o 3 týždne, než by mal byť. Michal bol viac vystrašený viac ako ja.
Diagnóza znela – preeklamsia
Preto bielkoviny v moči, vysoký tlak, opuchy. A placenta prestala vyživovať plod. Ja som sa nerúcala, bola som presvedčená, že všetko bude dobré. Rúcal sa Michal. Všetko videl čierne, v hlave mal tie najkatastrofickejšie scenáre.
Tlak som si merala trikrát denne. Neklesal, hoci som brala lieky. V 33. týždni mi lekári povedali, že tehotenstvo treba ukončiť a porodiť. Keď si ma nechali v nemocnici, bolo mi tak zle, že som si myslela, že to už nevydržím. Michal chcel byť pri pôrode, ale nakoniec dobre, že tam nebol. On totiž všetko hrozne prežíva, tak by ma len stresoval a znervózňoval.
V jeden moment po pôrode som začala mať tlak na hrudi, aj som chvíľku váhala, či to mám niekomu povedať, no keď tlak nepovoloval, oznámila som to sestričke. Okolo mňa pípali prístroje, tlak som mala 180 a neklesal. Lieky, ktoré mi dali, nepomohli, tak som dostala niečo silné. Stále som spala, nevedela som, aký je deň, koľko je hodín, ani nič.
Po dvoch dňoch som mohla ísť za malým, ale ja som vôbec nevládala. Opuchy mi tak stlačili nervy a cievy, že som nemohla ani stáť, ani chodiť. Jednoducho ma nohy neudržali! Za Šimonkom ma odviezol Michal na kresle, ale každý pohyb mi spôsoboval obrovskú bolesť. Keď som ho zbadala, vôbec ma nezaplavila veľká láska, ako som si to predstavovala. Bol veľmi maličký, ale chytil ma za prst. Tri dni mi trvalo, kým som bola schopná ísť za ním sama.
Za týždeň som sa viac-menej zotavila a mohla som ísť domov. Šimonka si v nemocnici ešte nechali. Chodili sme za ním každý deň. A každý deň bola naša láska k nemu silnejšia. Keď mal dve kilá, konečne ho pustili domov. Myslím si, že nás oboch veľmi zmenil. Prestali sme si vyčítať hlúposti, otvorili sme niekoľko svojich 13.komnát. Toto obdobie nám veľmi pomohlo a z manžela, ktorý sa spočiatku z môjho tehotnstva ani netešil, je ten najúžasnejší otec.
