Konečne som si našla partnera. Myslím, že toto bola prekážka

Konečne som si našla
Ilustračné foto
Zdroj: gettyimages.com
2023-05-23 14:06:00 |

Vždy som bola hrdá na to, že hoci som jedináčik, naši ma nikdy nerozmaznávali. Nemala som všetko, na čo som ukázala prstom, nemohla som si kúpiť drahé oblečenie napriek tomu, že peniaze na to v rodine boli.

 Moji rodičia ma naučili takej normálnej skromnosti a ľudskej pokore, naučili ma nenárokovať si na podmienky, veci, peniaze.

V tomto presvedčení, že vlastne som totálne netypický jedináčik, som žila až donedávna. O kamarátov som nikdy núdzu nemala, horšie to bolo s partnermi. Byť s chalanmi kamoška – to sa mi darilo vcelku úspešne. Lenže – buď ma nechcel ten, do koho som sa zamilovala ja, alebo ja som nemala záujem o toho, kto chcel mňa.

Potom sa to však prelomilo a ja som stretla Tomáša. Naše manželstvo bolo spočiatku fajn, narodili sa nám dve super dcéry, postupne sme sa však začali vzďaľovať. Každý sa snažil presadiť si to svoje – pohľad na svet, rodinné rituály, výchovu... Myslím si, že ani jeden z nás nechcel zľaviť zo svojho presvedčenia, ja som rozhodne mala pocit, že keď ustúpim, tak ´prehrám´, ponížim sa, prídem o kus seba. Náš boj trval niekoľko rokov, kým sme sa nerozviedli.

Keď som stretla Petra, bola som presvedčená, že s ním budem mať úplne iný život. Bol totiž Tomášov opak. Aj ma počúval, aj ma rešpektoval, aj bol ochotný sa so mnou rozprávať asi o všetkom. Akurát sme roky zotrvávali v mileneckom vzťahu, bez ďalšej perspektívy. Dnes viem, že som si síce našla iného partnera, ale ja som zostala rovnaká. A to, čo som v sebe nezmenila, čo som nevidela ako prekážku, bol pre Peťa dôvod, prečo nechcel, možno ani nemohol, ísť so mnou ďalej. Tiež sme sa rozišli.

A tak som skúsila ešte zo dva ďalšie vzťahy, ale vždy s rovnakým výsledkom. Už som sa aj zmierila s tým, že zostanem sama. Potom som sa nasťahovala k svojej staršej dcére, ktorá bola vydatá a mala dve malé deti, s ktorými potrebovala pomôcť. Obaja s manželom mali super prácu a deti nechceli nechať na druhej koľajnici a keďže som vždy s nimi mala super vzťah, tak som rada súhlasila.

Najťažšie na celom spolužití pre mňa bolo prestať robiť veci len po svojom. Že ak chcem, aby nám to fungovalo, tak sa musím viac pýtať, viac sa s dcérou a zaťom, ale aj s vnúčencami, dohovárať, robiť kompromisy bez toho, aby som to brala osobne, bez toho, aby som sa urazila, bez toho, že by som mala pocit, že som ´prehrala´, že som prišla o kus seba. Postupne, ako sa mi to začalo dariť a ja som sa v rodine

svojej dcéry začala cítiť lepšie a lepšie, ako sa zlepšovali naše vzťahy, som pochopila, že hoci som nebola rozmaznaný jedináčik, tak som sa vlastne nikdy nenaučila žiť s niekým. S niekým, s kým sa bolo treba podeliť, dohodnúť sa trebárs aj na takej maličkosti, ako sú domáce práce, robiť bežné životné kompromisy. Vždy som si upratala po svojom, sama som sa rozhodla, akú hudbu budem počúvať, na čo sa budem pozerať v televízii, s kým a kedy pôjdem von... Zistila som, že túto skúsenosť jednoducho nemám a práve to, že mi chýbala, bol aj dôvod neúspechu mojich partnerských vzťahov.

Nedávno som stretla Mira. Už od prvej chvíle som cítila, že je niečo inak. Inak, než v predchádzajúcich vzťahoch. Cítila som sa na jednej strane oveľa uvoľnenejšie, na druhej strane ale istejšie. Som pripravená nechať sa Mirom ovplyvniť, nebojím sa ovplyvňovať aj ja jeho, no bez nejakého extra tlaku a nárokov. Som zvedavá, akú ešte inú ženu zo seba dostanem, aká iná žena ešte dokážem byť. A – teším sa na to.

gettyimages.com
Autor: © Zoznam/sv

Gurmán.sk

Feminity

Zdravie

Diskusia