Život s autistickým dieťaťom: Je mi ľúto, že som takýto... SILNÉ SLOVÁ milujúcej mamy!

Život s autistickým dieťaťom:
Mária Blšáková so synom Jozefom.
Zdroj: instagram.com/Mária Blšáková
2023-04-02 07:00:00 |

2. apríl bol Organizáciou spojených národov vyhlásený za Svetový deň povedomia o autizme. Prinášame vám rozhovor s inšpiratívnou mamičkou, ktorá má syna s autizmom. Pozrite, čo nám prezradila. (Aktualizované 4.4 o 13:38).

Hrdá matka Mária Blšáková má 33-ročného syna Jozefa, ktorý má autizmus. Napriek tejto zdravotnej komplikácii by ho nevymenila za nič na svete. Spoločne dokonca napísali knihu s názvom Za dverami číha život, ktorá je inšpiratívna nielen pre rodičov s podobným osudom.

 

Keď som smutná, píšem. Keď som veselá, píšem. Keď nemôžem spať, myslím na písanie.

Posted by Mária Blšáková on Sunday, December 25, 2022

 

Špuntik: Ako sa Váš život zmenil, keď ste zistili že Vaše dieťa trpí autizmom?

Mária: „V podstate sa rodičom autistického dieťaťa zmení život oveľa skôr, ako vedia pomenovať dôvod jeho inakosti. Pozorujú iné deti, a premýšľajú, prečo je práve to ich iné. Často si kladú za vinu, že možno nepostupovali pri výchove správne, alebo nevedia nájsť spôsob, ako svojim deťom pomôcť.

K tejto neradosti vo veľkej miere prispieva i okolie, ktoré rado poúča, preberá iniciatívu v karhaní dieťaťa, či len pohoršene krúti hlavou. Verdikt v podobe diagnózy mnohí rodičia paradoxne popisujú ako istý druh úľavy. Kým nevieme o čo ide, sme zmätení, bezmocní, smutní. Keď vieme, môžeme sa začať navzájom lepšie vnímať a rozvíjať.”

Špuntik: Ako sa prejavuje autistické dieťa?

Mária: „Každý človek je jedinečný exemplár a toto platí i o týchto deťoch, no disponujú neprehliadnuteľnými spoločnými znakmi. Veľmi ťažko udržia očný kontakt, hrajú sa z nášho pohľadu neštandartne, monotónne. Rovnako nepochopiteľne kričia, či plačú. Majú množstvo strašiakov a keď s potešením zistíme, že sa jeden rozplynul, nahradí ho ďalší, či ďalšie. Veľa autistov neznáša fyzický kontakt, majú problém so zmenou trasy, boja sa farieb, hlukov, lietadiel, hmyzu, veľmi rýchlo sa rozrušia do takej hĺbky, že vám nad ich smútkom puká srdce. Pred časom som si bola istá, že má môj syn najväčšie slzy na svete.”

 

Špuntik: S akými každodennými prekážkami ste sa museli v starostlivosti oňho vysporiadať?

Mária: „Rodičia autistických detí denne čelia množstvu situácií, ktoré im doslova nedajú vydýchnuť. Návštevy u lekárov plné kriku, presuny autobusom, vlakom, či hoci len pri prechádzkach po sídlisku sa menia na adrenalínový šport. Veľkým problémom je i strava, kde nezriedka dokážu jesť rovnaké jedlo i mesiac. Autisti poväčšine zle spia, vyžadujú neustálu pozornosť, no napriek všetkým prekážkam je najhoršia skutočnosť, že sú v očiach iných akoby hrozbou.

Spomínam si, keď pani psychiatrička odporučila môjmu synovi začlenenie sa do kolektívu aspoň na tri hodiny denne. Boli sme šťastím bez seba. Po pár mesiacoch si ma zavolala riaditeľka škôlky. Dozvedeli sa Jojkovu diagnózu a zrazu bol pre ostatných hrozbou. Myslím, že rodičia autistických detí oveľa viac plačú ako iní. Samozrejme nie nad sebou, ale nad všetkým, o čo sú ich deti ukrátené.”

 

Špuntik: V čom sú autisticke deti výnimočnejšie - iné v porovnaní s deťmi bez autizmu?

Mária: „Och, tak tu by som potrebovala aspoň desať strán. Autizmus je ako vesmír. Tajomný, fascinujúci, vzrušujúci, a prekvapujúci. Keď som písala knihu o autizme Za dverami číha život, word mi slovo autista podčiarkol červeným a nápoveda ekvivalentu mi ponúkla slovo artista. So smiechom som spľasla rukami a teatrálne zahlásia: Tak my sme si mysleli, že máme problém, a ty si pritom umelec :)

Každé dieťa je iné, ale to naše nás prekvapovalo geniálnou pamäťou, od televízneho programu, kde mu stačilo zadať čas a stanicu a už sme mali prehľad o vysielaní, či rozoznávanie hlasov ktoré počul v rádiu, cez telefónne čísla celej rodiny a známych, až po doslovné citácie reklám, či pasáží z filmov. Hrať s ním pexeso bolo doslova frustrujúce. Ešte i nespokojnosť prejavoval tak originálne, že ma od smiechu pichalo v boku. „Zničila si mi život. Si zlá investícia.“”

 

Špuntik: Čo by ste odporučili matkám v starostlivosti o autistické dieťa?

Mária: „Tá otázka je ťažká a ľahká zároveň. Prístup, svoj vlastný a účinný si každý musí nájsť sám. Na druhej strane... Viem, viem, všetci chceme potomstvo, ktoré sa v budúcnosti postaví na vlastné nohy a dopraje nám radosť z vnúčat, ale niektoré veci nezmeníme a je zbytočné sa tým trápiť s pocitom krivdy. Najdôležitejšia je láska a pochopenie toho druhého. Ak treba, poplačte si, či povedzte - Do psej matere!, ale potom kráčajte ďalej a tešte sa zo života. Môj syn má teraz 33 rokov a je mojim najlepším priateľom. Raz, keď mal dvanásť mi povedal." „Je mi ľúto, že som takýto.“ „A aký si?“ „Taký... postihnutý autista.“ V hrdle mi narástla hrča, ale nevzrušene som povedala. : „Vieš, niekto je optimista, niekto traktorista a niekto autista. Ani kvety na lúke nemajú rovnakú farbu a práve tá rozmanitosť je na ľuďoch najkrajšia."

 

 

Fotogaléria


Autor: © Zoznam/zk

Ďalšie články

Gurmán.sk

Feminity

Zdravie

Diskusia