Môj syn ma opustil v najťažšej chvíli. Mal na to TENTO dôvod!
Zdroj: gettyimages.com
Vzťah matky a dcéry nie vždy spĺňa klasické predstavy tradičnej rodiny. Tejto žene sa stalo, že jej syn v niektorých veciach zastával aj úlohu partnera. Prečo?
Karol bol vždy bohém. Vtipný, spoločenský zábavný. Ale aj nezodpovedný a sebecký. Veľmi ma priťahoval. Možno preto, že bol opak mňa. Serióznej, zodpovednej...
Keď sa narodil Karol junior a ja som zostala na materskej, naplno som si uvedomila, že som celú domácnosť ťahala len ja, že Karolove príležitostné práce a to, čomu hovoril umenie, nás sotva uživia. Ešteže sme mali nejaké úspory. Aj preto som do práce nastúpila tak rýchlo, ako to len šlo.
Z Karolovho spoločenského pitia sa stala závislosť a ja som začala rozmýšľať nad rozvodom. Rozhodne som nechcela, aby si môj syn vzal príklad z takéhoto otca. Večne opitého, smradľavého, povaľača, ktorému práca nehovorila absolútne nič.
gettyimages.com
Napokon som sa k tomuto kroku odhodlala. Trvalo síce pomerne dlho, kým som Karola dostala preč z bytu, ale aj ten deň nastal. Odvtedy bol môj syn pre mňa všetkým. Aj keď som si časom našla priateľa a Karolko bol už prakticky dospelý, nemohla som ho opustiť a odsťahovať sa. A priviesť cudzieho chlapa do našej domácnosti vôbec neprichádzalo do úvahy.
Ani som si nevšimla, kedy Karolko prebral na seba všetky mužské povinnosti, kedy sa začal správať skôr ako môj manžel, než syn. Prikazoval mi, čo mám jesť a piť, kritizoval moje kamarátky, mal výhrady voči mojej práci. Ja som sa síce búrila, ale v konečnom dôsledku som rezignovala a poslúchla ho. Na druhej strane sa totiž o mňa neuveriteľne staral. Odviezol ma, kam som potrebovala, robil nákupy, vybavil, čo bolo treba. Trávil so mnou víkendy aj dovolenky.
Akúkoľvek debatu na tému nejakej nádejnej nevesty odmietal. Vlastne ani nikam nechodil. Len do práce a domov. Málokedy večer nebol doma. A to som mu roky hovorila, že by mal viac chodiť medzi ľudí, že by si mal nájsť frajerku a možno sa aj odsťahovať do vlastného. Všetko odmietal. Tvrdil, že takto mu je dobre.
A potom som ochorela. Najskôr ma prestali poslúchať nohy, neskôr som už nevládala zdvihnúť ruky tak, aby som sa sama obliekla. Nasledoval kolotoč vyšetrení, operácií, liečení. A môj syn bol stále pri mne. Trpezlivý, ochotný vždy pomôcť. Naozaj mi bol nesmiernou oporou.
gettyimages.com
Po niekoľkých rokoch sa môj zdravotný stav viac-menej ustálil. Chodila som bez bolesti, no len pobyte. Na prechádzky som už potrebovala invalidný vozík. Dokázala som si bez bolestí navariť, najesť sa, len obliecť som sa stále nedokázala. Zmierila som sa s tým, že potrebujem opatrovateľku, aby som aj Karolka trochu odbremenila. Mala som pocit, že po rokoch naplnených bolesťou a nemohúcnosťou sa začína všetko obracať k lepšiemu.
„Mami, sťahujem sa,“ tie slová boli pre mňa ako studená sprcha. „Niekoho mám a nechcem sa už ďalej skrývať.“ Svojho syna som vnímala ako v hmle. Rozum mi hovoril, že konečne bude žiť svoj život, že má naň plné právo, no srdce sa mi zovrelo. Prečo práve teraz? Teraz, keď som taká nemohúca a vlastne na ňom závislá? Cítila som paniku, ako budem žiť bez neho, ale snažila som sa ju nedať najavo.
Povedala som mu, že si z nášho bytu môže vziať, čo chce a Karolko ma ubezpečil, že mi bude každý deň volať, že príde kedykoľvek budem niečo potrebovať. A ja mu verím. Možno má zlé svedomie, že ma opúšťa, ale myslím si, že je to skôr o takej obyčajnej synovskej láske. A možno ma jeho odchod zmobilizuje tak, že budem sebestačnejšia, že sa budem spoliehať viac sama na seba. Možno ten jeho odchod bude ozdravný aj pre mňa.
Akurát by som chcela spoznať toho niekoho, za kým sa Karolko sťahuje, bez koho nevie žiť. Môj syn mi povedal, že sa to včas dozviem. Tak čakám. To mi totiž naozaj ide.
gettyimages.com
