Príbeh matky, ktorá žila v ilúzii: Svojim deťom robila TOTO!
Zdroj: gettyimages.com
Rodinné vzťahy nie sú vždy ideálne. Svoje o tom vie aj matka, ktorá sa o deti niekedy bála až priveľmi. Okrem toho na nich aj prehnane lipla! Takto to vyzeralo v jej živote.
Bola som matka, ktorá najlepšie vie, čo je pre jej deti najlepšie. Až nedávno som si uvedomila, že som žila v ilúzii, že máme v rodine pekné vzťahy. U staršej dcéry som až časom zistila, že zažívala veľmi nepríjemné chvíle, ale že ani ako dieťa o nich nehovorila a ja vo svojej ilúzii som nevidela (a ani nemohla vidieť), že sa trápi.
Odmalička mi stavala veľmi jednoznačné hranice, takže som často bola uplakaná a zúfalá. Bola som presvedčená, že keď ma nepočúva, tak je jasné, že ma odmieta, že ma nechce.
gettyimages.com
Keď dcéra začala počas vysokej školy bývať sama v Bratislave, mali sme dohodu, že mi každý deň najneskôr do deviatej zavolá. A keď sa deviata blížila, prípadne už bolo po deviatej, tak som doma chodila od okna k oknu ako lev v klietke, nezmyselne, veď bola v Bratislave a ja som ju teda z nášho okna fakt nemohla vidieť. Bála som sa, že sa jej niečo stane. Okamžite mi nabehli katastrofické scenáre, ako ju niekto zavraždí, znásilní, dobodá. Logicky na to nebol žiadny dôvod...
Niekedy v tom čase sme sa veľmi odcudzili. Mala vtedy 18 – 19, chcela, aby som ju už rešpektovala, že má vlastný život. Síce sme spolu komunikovali, ale len o povrchných veciach, vôbec nie o osobných. Tento múr, ktorý medzi nami rástol, sme prelomili len nedávno, a to má dcéra už 33.
Mladšia, naopak, bola zase na nás, rodičoch, doslova nalepená a vôbec sa nás nechcela pustiť. Teda - manžela. Spomínam si na situáciu, ktorá bola v podstate úplne bežná. Po Večerníčku dobrú noc a spať. Dala pusu otcovi, mne povedala dobrú noc a išla spať. Až keď mala 16 -17 ma začala „brať“ a začali sme spolu mať blízky vzťah.
gettyimages.com
Ten panický strach, ktorý som popísala u staršej dcéry, som mala aj u mladšej. Keď chodila zavčas ráno, často ešte potme, na prax, tak som bola hysterická z toho, že ju nemôžem nijako ochrániť, že ju v tej chvíli nemám pod kontrolou.
Vždy som mala pocit, že by mi dcéry mali o sebe všetko hovoriť, že by sme sa mali rozprávať, oni mi ale o sebe nehovorili skoro nič.
Pre mňa vôbec nebolo jednoduché „pustiť“ svoje deti. Vlastne, bolo to pre mňa asi to najťažšie v živote. Až neskôr som si uvedomila, že som ich stále držala na pupočnej šnúre. Preto, lebo mi nahrádzali môj vlastný život. Upla som sa na ne a na rodinu vôbec. Aj keď som pracovala, tak som vlastne pracovala s deťmi kvôli svojej dcére... Všetko som vždy robila pre niekoho – pre deti, pre rodičov. Rodinné väzby, modely a zásady - čo sa má a nemá, boli vo mne veľmi hlboko zakorenené. A keď som sa nadýchla a konečne začala robiť niečo akoby len pre seba, čo chcem len ja, bez súhlasu rodiny, tak som z toho mala veľmi zlý pocit. A tak som vlastne ani z ničoho nemala radosť, do ničoho „svojho“ som nemala chuť. Akoby som pre svoj život potrebovala súhlas celej rodiny.
Postupne som upúšťala z boja za jedinú pravdu, z toho, že ja viem najlepšie, ako sa veci majú. Začala som sa inak pozerať na svoje dcéry, začala som ich lepšie vnímať. To bol ten moment, keď sa medzi nami začali lámať ľady. Veď – keď ja som matka, ktorá všetko vie najlepšie, tak predsa nemôžem svoje hlúpe dieťa, ktoré nevie nič, púšťať do sveta. Môže naraziť, ublížiť si a ja ho neuchránim!
gettyimages.com
Až nedávno som si uvedomila, aká obludná je rodičovská namyslenosť, presvedčenie, že ja viem všetko lepšie, než moje deti. Spoznala som to na vlastnej koži, keď mne moji rodičia „kafrali“ do života. Pri svojich deťoch som si vôbec neuvedomovala, že ja robím to isté a že ich to rovnako vytáča. Keď som sa stala rodičom, vôbec som túto fázu svojho života nespojila s predchádzajúcou, keď som nebola mama, ale len niečie dieťa, mala som pocit, ako by to bola úplne iná situácia, možno až iný život.
