Mala som zákaz vybrať si partnera: Moje vzťahy tak aj vyzerali
Zdroj: gettyimages.com
Bola som vychovávaná v tom, že ženy si partnerov nevyberajú. Pre moju mamu bolo absolútne neprípustné, aby dievča dalo najavo, že sa mu nejaký chlapec či muž páči.
Zvyčajne som chodila s chlapcami, ktorí prejavili záujem o mňa. Keď som stretla svojho budúceho manžela, mala som dvadsaťtri. Kamarátky už boli väčšinou povydávané, vozili kočíky a mali svojich partnerov, na ktorých mohli nadávať, na ktorých sa mohli sťažovať, ale ktorých si mohli aj chrániť, lebo boli jednoducho „ich“. Len ja som bola stále sama! Tak som sa vydala, porodila syna a myslela som si, že prežijem viac-menej rovnaký, šťastno-nešťastný život, ako väčšina žien v mojom okolí.
Lenže – presviedčať sa o tom, že mi stačí, aby sme nehladovali a aby ma opitý chlap nemlátil, sa nedá navždy, vlastne ani dlho nie. Zoči-voči každodennému súžitiu začalo vychádzať najavo, aká naozaj som, čo chcem od manželstva a od manžela. Moja nespokojnosť ma jednoducho prinútila zamyslieť sa nad tým, čo ma tak frustruje, čo sa mi na našom vzťahu tak veľmi nepáči. Čoraz viac som si začala uvedomovať, že si s ním nemám čo povedať, začalo mi na ňom prekážať všetko, čo vypustil z úst. Aby som sa upokojila, išla som si zapáliť.
Keď stále na niečo frfľal, a frfľal stále častejšie a na všetko, tak som si išla zapáliť. Keď bol namosúrený, išla som si zapáliť. Keď bol naštvaný a v nepohode, išla som si zapáliť. Skrátka, všetku svoju nespokojnosť som „vyfajčila“. Jedného dňa už ale toho bolo na mňa priveľa. Všetku svoju nespokojnosť som mu vykričala. A ako som tak naňho vrieskala, že večne len frfle, ale nič pre to, aby mu bolo lepšie, nerobí, pochopila som, že toto je v našom manželstve pre mňa najneprijateľnejšie. Že len čaká, aby niekto vytvoril také podmienky, aké mu budú vyhovovať. Pochopila som, že vlastne chce, aby sa svet krútil okolo neho. Ale to som vedela už dávno, že tak to jednoducho nebude. Že svet sa nebude krútiť okolo neho, ale ani okolo mňa, ani okolo nikoho z nás.
A tiež som pochopila, že keď svoju nespokojnosť rozpustím v cigaretovom dyme, aj tak nezmizne. Len na chvíľočku zalezie kamsi pod koberec, ale určite na mňa vyskočí, keď to budem čakať najmenej. Nechcela som už žiadny svoj hnev, smútok, nespokojnosť, ale ani vzrušenie rozpúšťať v cigaretovom dyme. Chcela som všetky tieto pocity a emócie prežiť. Tak som si už ani nezapálila svoju poslednú cigaretu. Prestala som fajčiť aj bez tohto rituálu.
Rozvod som považovala za najkrajnejšie riešenie. Bola som skôr ochotná problémy vydržať, a nie ich riešiť. Mala som predstavu, že moje manželstvo vydrží až do smrti. Ale už som nemienila svoju nespokojnosť len vydržať. Začala som hovoriť o tom, s čím nie som spokojná, čo je pre mňa neprijateľné. Istý čas to dokonca vyzeralo, že môj manžel má tiež záujem na tom, aby sa naše manželstvo zlepšilo. Ale – bol to len krátky čas. Ja som si uvedomila, že tých vecí, ktoré sú pre mňa neprijateľné, je veľmi veľa a že je pre mňa priveľmi vyčerpávajúce stále o nich hovoriť, stále ich nejako riešiť. Manžel tiež nebol dvakrát nadšený, keď som mu prakticky stále dávala najavo, ako mi s ním nie je dobre. Nechcela som si to dlho priznať (ale nakoniec mi nič iné nezostávalo), ale už na začiatku nášho vzťahu som podľahla nejakej ilúzii o tom, že mi v manželstve nebude prekážať to, čo sa napokon ukázalo ako kľúčové. Myslím si, že sme si obaja vzali niekoho iného, než kým v skutočnosti sme.
Povestnou poslednou kvapkou pre mňa bolo, keď som si uvedomila, že takto to v mojom manželstve už bude vyzerať navždy. A to sa mi teda vôbec, ale vôbec nepáčilo. Tak som sa rozhodla, že podám žiadosť o rozvod. Odsťahovala som sa aj so synom zo spoločného domu, dokonca do iného mesta.
