Ja že mám vyhľadať psychiatra? Neexistuje!
Zdroj: gettyimages.com
V posledných týždňoch sa mi vôbec nechce vstať z postele, nieto sa ešte obliecť, spraviť deťom raňajky a ísť do práce. Nakúpiť a uvariť večeru je pre mňa nadľudský výkon.
Zistila som, že ma vôbec nezaujíma, ako sa deťom darí v škole, ani to, aký mal manžel deň v práci. Najradšej by som zostala celý deň v posteli. Ani jesť by som nemusela. Ja tomu hovorím, že som bez chuti, bez vône a bez zápachu. Manžel na mňa nalieha, aby som vyhľadala odbornú pomoc. Psychológa alebo psychiatra.
Ja som ale zásadne proti. Ja na žiadne psychické choroby neverím a psychológovia a psychiatri sú pre mňa niečo ako šarlatáni. Veď nemám teplotu ani zlomenú ruku, nič ma nebolí, tak ako chcú prísť na to, čo mi je? Ja si myslím, že si potrebujem len oddýchnuť a bude dobre.
„Ľudia majú aj v dnešnej dobe stále strach z psychických chorôb. Boja sa nálepky, že majú psychiatrickú diagnózu. Myslím si, že je to škoda. Nie je to žiadny strašiak. Na duševnú chorobu sa môžeme pozrieť ako na nerovnováhu v psychike a následne v telesnej zložke,“ hovorí psychiatrička MUDr. Lucia Vašková.
„Ešte stále nie sme zvyknutí prijímať duševné choroby ako niečo bežné, čo patrí k životu. Človek má zlú náladu rovnako, ako ho bolí brucho. Pokiaľ nemá vybudovanú štruktúru osobnosti, nezvláda určité situácie, ktoré spôsobujú stres, napríklad rozchody, úmrtia v rodine, neúspech v kariére, človek môže pociťovať, že má málo dobrých vzťahov.
Pritom počty ľudí s duševnými chorobami rastú. Rastú aj počty ambulantných pacientov s depresiami a úzkosťami. Doba je náročnejšia. Dôraz sa kladie na výkon a individualitu. Ľudia držia menej pohromade. Nemajú také pevné vzťahy ako v minulosti.
V našich končinách chýba v tomto smere vzdelanie. Bežne sa u nás o tomto probléme nehovorí. Je divné chodiť na psychoterapiu. Na Západe a v Spojených štátoch je to úplne bežné. Naši ľudia si myslia, že by mali zvládať vlastnú psychiku a vzťahy. Lenže to nevieme. Chýba nám vzdelanie, ako sa správať vo vzťahoch, ako sa naučiť sebareflexii, psychohygiene, práci s emóciami.
Preto je nevyhnutná edukácia. Ľuďom treba vysvetliť, aký je obsah ich diagnózy a aké sú možné príčiny. To vedie k destigmatizácii. Zoberme si napríklad depresiu. Choroba, ktorá sa dá liečiť. Sú na ňu lieky aj psychoterapia. Človek môže často nájsť príčinu. Súvisí to aj s postojom k životu. A takto to funguje aj s ostatnými duševnými chorobami.“
