Príbeh: Deti som nikdy nechcela, dnes by som Karinku nevymenila
Zdroj: gettyimages.com
Vždy ma viac zaujímala škola a kariéra, než muži. Mala som pár partnerov, ale to bolo skôr o sexe, než o vážnych vzťahoch. Myšlienky na deti a rodinu ku mne nedorazili.
A potom sa moja najlepšia priateľka Milada psychicky zrútila z toho, že ju manžel opustil, keď mala jej Karinka päť mesiacov. Najskôr len navštevovala psychiatrickú ambulanciu a brala nejaké antidepresíva, ale stav sa jej len zhoršoval a zhoršoval. Verdikt znel jednoznačne – hospitalizácia. Malo to však jeden háčik – čo s Karinkou? Miladini rodičia už boli mŕtvi a Karinkin otec sa jednoznačne vyjadril, že on už má svoju novú rodinu a o Karinku sa starať nemôže.
Pochopila som, že Milade som zostala len ja. Karinka mala dva roky a mne bolo jasné, že sa o ňu musím postarať ja. Keď som to Milade navrhla, očividne jej odľahlo. Ďakovala mi asi stotisíckrát a ubezpečila ma, že to nebude nadlho, že sa určite rýchlo uzdraví a zoberie si Karinku zase k sebe. Vtedy som tomu absolútne verila.
Papierovačkám a návštevám zo sociálky nebolo konca, ale nakoniec všetko klaplo a ja som Karinku dostala do pestúnskej starostlivosti. Tešila som sa, že si u mňa celkom rýchlo zvykla. Vybavila som jej aj súkromné jasle a ja som si skrátila pracovný úväzok, aby som sa jej mohla viac venovať.
Z pár týždňov bolo mesiace, rok, dva, tri... Milada ešte stále nebola schopná opustiť liečebňu a my sme s Karinkou už boli rodina. Naučila som ju chodiť na záchod, obliekať sa, moji rodičia boli pre ňu babka a dedko. Chystala som jej prvú školskú tašku, učili sme sa prvé písmenká a ja som si v kútiku srdca želala, aby sa Milada nikdy nevrátila. Síce som sa za toto želanie veľmi hanbila, ale bolo silnejšie ako čokoľvek iné.
A potom mi Milada zavolala. Že ju prepustia a že sa chce so mnou stretnúť. Srdce mi zamrelo. Tak je to tu, hovorila som si. Vôbec som si nevedela predstaviť, že o Karinku prídem, že už nebude moja, že už nebudeme rodina. Rozum mi síce hovoril, že takto to je správne, že Milada je jej mama a že je super, že už bude môcť byť s ňou, ale srdce kričalo niečo úplne iné – Karinka je moja!!!!
S Miladou sme sa stretli v kaviarni. Vyzerala pokojná a vyrovnaná. Bola štíhla, upravená, keď sme sa objali, bolo to naozaj úprimné a srdečné. Naozaj som sa tešila, že je už v poriadku, ale...
Milada mi povedala, že síce už je zdravá, ale že bude mať čo robiť, aby žila normálny život. Že nemá vôbec žiadnu silu starať sa o Karinku. Aj preto sa so mnou chcela stretnúť sama. Že by bola rada, keby Karinka mohla zostať so mnou. Nebolo šťastnejšieho človeka na svete, akým som v tej chvíli bola ja!
Adopcia prebehla pomerne hladko. Viem, že sa Milada bola na svoju dcéru pozrieť tajne spoza plota školy. Ale nechcela sa s ňou stretnúť. Aby jej zbytočne nerobila zmätok v duši. A ja som jej za to bola vďačná.
Milada sa čoskoro presťahovala do susedného mesta. Našla si prácu a myslím, že aj samu seba. Veľmi som jej to želala. A pre Karinku som bola mama. Aj na papieri. Inú ani nechcela.
