Týka sa asi každého: Prečo sa vlastne stresujeme?
Zdroj: gettyimages.com
Stres sa stal akousi bežnou súčasťou našich životov. Len ťažko sa mu dá vyhnúť, aj keď práve on je spúšťačom množstva ochorení psychického aj fyzického charakteru.
Dá sa povedať, že sa do stresu dostávame aj neadekvátnymi reakciami na rôzne životné situácie?
Odpovedá psychiatrička Lucia Pacherová.
„S rozvojom vyššej nervovej činnosti rozvíjame aj naše myslenie, s ktorým úzko súvisí rozvoj našej predstavivosti. Často práve na základe našich predstáv vyhodnotíme ako nebezpečnú situáciu, ktorá nás v skutočnosti neohrozuje - rozchod s partnerom, prejavenie svojho názoru, naučiť sa povedať nie, nebyť obľúbený u všetkých ľudí .... Lenže tieto situácie sú nebezpečné len v našom vnútornom svete, v skutočnosti nebezepečné nie sú. A v kontakte so stresormi naše telo spúšťa biologicky naprogramovanú stresovú reakciu. Náš organizmus sa nabudí, pripravuje na akciu, snažíme sa hľadať riešenia. Ale preto, že problém nie je, nie je ani riešenie. Akcia sa nekoná, ale telo zostáva v strese - pripravuje sa na útek alebo boj.
Treba povedať, že určitý druh stresu k životu potrebujeme. Keby sme nemali nové podnety, prestali by sme sa rozvíjať a začali by sme chradnúť. Je ale potrebné nájsť správne riešenie, ktoré povedie k odstráneniu úzkosti a nepríjemného tlaku. To, že objektívne žiadne nebezpečenstvo nevidíme, nemusí ešte znamenať, že pre nás subjektívne daná situácia nebezpečná nie je. Aby sme sa úzkosti zbavili, je ako prvý krok dôležité vziať ju vážne a následne si položiť otázku, čo je na danej situácii pre mňa nebezpečné. Mnoho ľudí totiž označí celú situáciu, v ktorej sa cítia nepríjemne, ako stresor. Napríklad jazda v MHD. Človek v priebehu jazdy raz, akoby z ničoho nič, pocíti úzkosť, začne sa mu horšie dýchať, je mu medzi ľuďmi tesno, až vystúpi celý spotený. Urobí rýchly záver, že jazda v MHD je nebezpečná. Najjednoduchšie riešenie, ako predísť opakovaniu tejto nepríjemnosti, je vyhnúť sa ďalšej jazdev MHD. Lenže týmto postojom sa môžeme dostať do začarovaného kruhu, keď postupne zo svojho života eliminujeme stresové situácie a môžeme skončiť až v štádiu, že napokon nevyjdeme z domu. A potom je často jedinou pomocou už len pobyt na psychiatrii... V princípe tento nefunkčný mechanizmus používame bežne aj v iných situáciach.
Ako ďalší príklad práce s úzkosťou môžem uviesť situáciu, keď je zdrojom napätia vnútorný rozpor: Človek po určitom čase začne byť nespokojný vo vzťahu. Hovorí o tom s priateľmi, sťažuje sa, ale partnerovi nič nedá najavo ... Lenže nespokojnosť sa stupňuje a tým aj nepríjemný tlak. Človek začne byť podráždený, neadekvátne nepríjemne reaguje na rôzne nepatrné podnety, dá sa povedať, že je, v strese '. Ale, niečo 'mu bráni svoju nespokojnosť prejaviť. To ´niečo ' môže byť práve nejaká obava sa prejaviť. Lenže, nespokojnosť nemôžeme dlho držať na uzde. A tak zotrvávame v našom vnútornom konflikte: kde jedna časť nás má potrebu sa vyjadriť, ale druhá nám v tom bráni. Človek po zvedomení si týchto protichodných tendencií má šancu sa na seba pozrieť z nadhľadu a prehodnotiť, či jeho predstava zodpovedá realite.
Týmto spôsobom máme možnosť učiť sa lepšie orientovať v okolitom svete, môžeme meniť rodinné vzorce a postoje a zbavovať sa nepríjemného permanentného stresu. Potom sa naše telo po regenerácii môže vrátiť do rovnovážneho stavu, kedy sa už nepripravuje na útek alebo boj a to sa, samozrejme, prejaví pozitivne aj na našom fyzickom a psychickom zdraví.“
