Moja trojročná dcéra často zúri: Ako zistím, či potrebuje pomoc psychiatra?
Zdroj: gettyimages.com
Mám trojročnú dcérku a trápia ma jej záchvaty hnevu. Ak jej niečo nedovolím, začne veľmi hnevať až zúriť. Kričí a aj ju nijako neviem zastaviť a upokojiť.
Niekedy vydrží zúriť aj pol hodiny. Neviem, čo mám s ňou robiť a nie som si istá, či nepotrebuje odbornú pomoc ...
Odpovedá psychiatrička MUDr. Lucia Vašková.
„Mezi druhým a tretím rokom sa človek dostáva do tzv. batolacieho obdobia, kedy sa osamostatňuje. V tomto období sa dieťa začíná odputávať od matky, s ktorou dovtedy žilo v symbiotickom vzťahu. V tomto období si dieťa uvedomuje samé seba a vytvára si vlastnú identitu. K tomuto obdobiu patrí značný negativizmus, prejavovanie nesúhlasu. Ide o tzv. prvé obdobie vzdoru. Tento moment je pre dieťa veľmi príťažlivý, ale aj dôležitý. Dieťa, a s ním aj jeho rodičia, sa učia, že i ono má svoj špecifický pohľad na vec. A aj keď nám, dospelým, sa môže zdať náš nápad ako správny, naša ratolesť to môže, a aj mnohkrát aj vníma, inak. A často svoj nesúhlas dáva najavo vzdorom, ktorý sa môže vystupňovať až do zúrenia. V takýchto chvíľach netreba panikáriť.
Je treba zistiť, s čím je moje dieťa nespokojné, a potom sa, podľa svojho uváženia, rozhodnúť, ako sa zachovám. Často je treba postaviť jasnú hranicu hneď na začiatku a neprekračovať ju... Ukázaním jasnej hranice - kam dieťa može a kam už nie, dávam najavo, že ja som rodič, ktorý určuje pravidlá, a tým svoje dieťa učím prispôsobovať sa životu, pretože pravidlá sú jeho neodmysliteľnou súčasťou. Mnoho rodičov sa totiž obává stavať hranice zo strachu, že budú svoje dieťa obmedzovať alebo potláčať jeho individualitu. Lenže, keď sa snažíme dieťatu vo všetkom vyhovieť, len aby bolo spokojné, dávame mu skreslenú spätnú vazbu o jeho kompetenciách. Vlastne mu hovoríme, že ono určuje pravidlá a teda okolie sa musí prisposôbovať jeho požiadavkám. Pritom opak je pravdou. Oraganizmus je životaschopný tým, čím viac sa dokáže prispôsobovať okolitým podmienkam.
Je pochopiteľné, že sa rodič snaží svojmu dieťaťu vyhovieť, ale všetko musí mať svoju mieru. Čím viac sú rodičia v pohotovosti svojmu dieťaťu vyhovieť, tím intezívnejšie dieťa nadobúda presvedčenie, že takto to bude fungovať vždy. A keď príde čas školskej docházky, začne hneď narážať, pretože nie je naučené prispôsobovať sa okoliu, čo v tomo prípade predstavuje škola so svojim pravidlami a požiadavkami..
Myslím si, že toto je jedna z príčin nárastu agresie detí. Keď teda chcete dieťa pripraviť na budúci život, tak aby sa mu v ňom darilo, je potrebné, aby si už od malička začalo uvedomovať, že niektoré veci jednoducho nepôjdu podľa neho, ale že nejde o žiadnu tragédiu, pretože toto pravidlo platí pre všetkých. Ak totiž zistím, že takto sa nedostanem, kam chcem, musím ja hľadať inú cestu a nie snažiť sa zmeniť okolie, aby mi tú cestu ´vydláždilo´.“
