Neviem žiť bez muža, ale neviem žiť ani s ním
Zdroj: gettyimages.com
V manželstve som zostávala najmä preto, že som si nevedela predstaviť život bez muža. A neviem si ho predstaviť dodnes. Byť s mužom, mať vzťah, je pre mňa možno to najdôležitejšie.
Keď som sa rozviedla, hneď som si začala hľadať niekoho, kto by zaplnil prázdne miesto po manželovi. Niekoho, s kým by mi bolo dobre, s kým by sa oplatilo budovať novú budúcnosť.
Rok po rozvode som nadviazala vzťah s mužom, ktorý o mňa veľmi stál. Mne sa do toho vzťahu veľmi nechcelo napriek tomu, že som v tom čase nemala nikoho. Možno som mala tento svoj pocit počúvnuť, minimálne sa ním viac zaoberať. Nespravila som to. Jednoducho ten pocit prevalcovala túžba niekoho mať. Niekoho, kto o mňa stojí. A že sa to nejako vyvinie. Tak som sa rozhodla, že do toho vzťahu pôjdem a bola som v ňom dva roky.
Za ten čas som sa s Edom chcela dva alebo trikrát rozísť. Prvý raz, keď nedodržal našu dohodu. Druhý raz prednedávnom, keď som si vypočula jeho rozhovor so susedom, s ktorým mám konflikt. Edo povedal niečo ako – "to vieš, mne Irena tiež niekedy pripadá ako blázon". Akoby bol chudák, ktorý je nútený so mnou žiť, pričom on bol ten, kto nemal kde bývať a doteraz býval v mojom byte. Uvažovala som o tom, či mu to vôbec poviem, či spravím prvé kroky, ktoré by vlastne mohli viesť k definitívnemu rozchodu. Nakoniec som mu to teda povedala.
Chcela som, aby sa k tomu vyjadril, ale on mi na to nepovedal vlastne nič... Akurát mi dal za pravdu. A že nemá rád v dome konflikty, tak sa preto akoby pridal na stranu suseda. Za akúkoľvek cenu! Dotklo sa ma, že nedrží so mnou a že mi vlastne svoje pocity tají. Tak mi ich odtajnil. Priznal, že mi niekedy nerozumie, neakceptuje niektoré moje názory, zdajú sa mu priam „desné“. A že mu fakt niekedy pripadám ako blázon. Keď som to počúvala, bola som v šoku. Nikdy mi totiž nič také nepovedal, ani nenaznačil. Vôbec som nevedela reagovať, nevedela som, čo si mám o tom myslieť. Bola som akurát nešťastná. Vlastne až zúfalá.
Povedala som si, že nejako mimo som asi ja, nevedela som sa v celej situácii, ale ani v sebe, orientovať. Zdalo sa mi normálne, že chyba je vo mne. Navyše sa Edo veľmi presvedčivo tváril, že on vie ako to je, kde je realita, kde je on a kde som ja.
Tou skutočne poslednou kvapkou bolo, keď som zbadala, že si silou-mocou bráni svoju „bublinu“, v ktorej žije, že nie je ochotný sa meniť, spolupracovať, že ma vlastne nepočúva a ani počúvať nechce. Veď – on je ten múdrejší. Tak som zistila, že už nie som ochotná do tohto vzťahu investovať ani chvíľu.
V posledných dňoch sa zamýšľam nad tým, čo majú moje dva nefunkčné vzťahy spoločné. Ako som v nich vlastne ja fungovala? Zbadala som, ako som v oboch úplne identicky hrala blbú a neschopnú, tvárila som sa, že sa sama o seba neviem postarať, že len vo vzťahu s mužom som schopná zabezpečiť si vôbec prežitie...
Hľadám odpoveď na to, kam až veci musia zájsť, ako veľmi ma musia bolieť, aby som ich zbadala a riešila ich.
Mám pocit, že môj život je o čakaní na jedno veľké pochopenie, ktoré keď nastane, tak až potom budem konečne mať dobré vzťahy. Stále som žila v ilúzii, že drobné, každodenné veci nie sú pre „skutočný“ život podstatné, že ja idem za niečím veľkým, úžasným, čo môj život naplní. Nič nemalo väčšiu hodnotu, než čakanie na niečo veľké. Preto som sa nechcela rozptyľovať „drobnosťami“ a „malými vecami“. A zbadala som, ako mi život preteká pomedzi prsty.
