Som hysterická matka a chcem sa zmeniť: Ako na to?
Zdroj: gettyimages.com
Stáva sa mi to často. Môj trojročný Jakub kašle na to, čo mu hovorím a keď ma nepočúvne ani na desiaty raz, tak vybuchnem a začnem naňho jačať.
Aj minule. Chystali sme sa do škôlky a Jakub sa nechcel obliekať. Zopakovala som mu to trikrát a stále nič. Aj som mu vysvetľovala, že sa ponáhľame, lebo zmeškám do práce, ale márne. Stále sedel v pyžame na zemi a hral sa s autíčkami. Potom mi praskli nervy a začala som naňho vrieskať, schmatla som ho a začala naňho navliekať tričko a slipy, Jakub začal plakať a pozeral sa na mňa, akoby som mu neviemako ublížila. Kým som ho obliekla, tak sme boli obaja spotení a naštvaní.
Už po ceste do škôlky som si začala vyčítať, že som na Jakuba hystericky jačala. Dala som si záväzok, že sa nabudúce musím viac ovládať a byť trpezlivejšia.
„A to je práve ten chybný záver,“ vysvetľuje psychologička Anita Michajluková. „Čo by ste si vy, ako dieťa, pomysleli o svojej mame, ktorá trpezlivo a pokojne niečo hovorí a vôbec jej neprekáža, že sa hrám? Zrejme niečo ako: Je to v pohode, nič sa nedeje, pokojne si niečo rozprávaj, ja sa zatiaľ budem hrať. Nikam sa predsa neponáhľame, mama to zrejme nemyslí vážne. Ale potom, keď mama vyštartuje, tak je dieťa v šoku, nechápe, čo sa deje, veď doteraz bolo všetko v poriadku.
Dieťa neposlúchne najmä vtedy, keď dosť jasne nevysielame, čo potrebujeme, že situácia je naozaj vážna, že je potrebné sa obliecť, lebo inak to bude mať následky. Ak nechcete byť hysterická, paradoxne si musíte dovoliť sa naplno prejaviť. Dovoľte si zvýšiť hlas, dovoľte si byť nepríjemná a trebárs aj zakričať, ale kontrolovane, bez hystérie. Ak budete dávať dieťaťu čitateľne najavo, v akom ste rozpoložení, zvyčajne zareaguje adekvátne. Keď si totiž všetky tieto pocity pripustíte a dáte ich včas najavo, nedostanete sa do hystérie a budete mať všetko pod kontrolou.
Rodičia, bohužiaľ, situáciu po ´výbuchu´ vyhodnotia nesprávne – namiesto toho, aby problém videli v narastajúcom tlaku, vidia ho v tom, že neboli na dieťa dosť milí, ústretoví a trpezliví. V skutočnosti ale problém je v tom, že postupne nepopúšťali tlak, nedávali priebežne najavo, čo sa v nich deje, nedovolili si prejaviť sa, ukázať, ako sa cítia.“
