Nenárokujte si nasilu pozornosť detí: Toto je dôvod, prečo to nerobiť

Nenárokujte si nasilu pozornosť29.11.2021 |

Keď mi pred pol rokom zomrel otec, mama začala trvať na tom, aby som s ňou trávila všetok voľný čas. Ale ja mám tiež svoju rodinu a občas chceme byť aj s priateľmi. Bez mamy. Na druhej strane mám ale pocit, že  by som sa jej mala venovať...

Keď mi pred pol rokom zomrel otec, mama začala trvať na tom, aby som s ňou trávila všetok voľný čas. Ale ja mám tiež svoju rodinu a občas chceme byť aj s priateľmi. Bez mamy. Na druhej strane mám ale pocit, že  by som sa jej mala venovať...

Ako vyriešiť túto dilemu, poradila psychiatrička MUDr. Lucia Vašková.

„Pocit dlhu voči rodičom je celkom pochopiteľný. Každý z nás si uvedomuje, že naši rodičia do nás investovali ohromné množstvo času a energie. Dokonca veľa rodičov, keď rozpráva o výchove, rozpáva o obeti. A nie je prekvapujúce, keď niektorí z nich začnú potom to isté očakávať aj od svojich detí.

Ale nárokovanie si na starostlivosť od druhých je vždy ošemetná záležitosť. Keď niekoho požiadame o pomoc, vyznie to úplne inak, ako keď si niečo nárokujeme, ba priam nejakú službu považujeme za samozrejmosť. Často si službu či pozornosť nenárokujeme úplne priamo, ten nárok je v gestách, tóne, jednoducho nepriamo naznačený. O to je tažšie ho rozpoznať. A, samozrejme, keď dieťa prijme predstavu výchovy rodičov ako obeť, je úplne ľudské, že sa cíti povinné svojim rodičom vyhovieť.

Ja by som sa rada pozastavila nad významom pojmu obeť. Toto slovo má dosť negatívny náboj. Keď hovoríme, že sme sa obetovali, vyznieva to, že robíme niečo na úkor seba. Že nemôžeme naplno žiť. A tu by som si dovolila nesúhlasiť s predstavou, že dobrá výchova sa zakladá na obeti rodičov.

Keď chcem dieťa, neznamená to, že sa musím obetovať, len musím rešpektovať, že keď chcem niečo také veľké, ako dieťa, bude to znamenať veľa ´musím´. Tu nejde o žiadnu obeť, ale o normálnu životnú zákonitosť.

Veľa rodičov zabúda, že to boli oni, komu niečo v živote chýbalo, kto sa dieťaťom rozhodol dať svojmu životu nový, hlbší význam.

Myslím, že okrem nevyhnutných zmien, ktoré s rodičovstvom prichádzajú, rodičia podstupujú ďalšie zmeny, o ktorých sú presvedčení, že ako správni rodičia by ich robiť mali. Každý rodič má svoje predstavy, ako sa správne vychováva dieťa a tie sa snaží naplniť. Často sa dostávame do vnútorného konfliktu, keď na jednej strane by sme najradšje niečo urobili úplne inak, ale na druhej strane v nás vŕta červík pochybnosti,kotrý nám hovorí, že dobrý rodič to predsa urobiť nemôže! Často, keď sa snažíme naplniť svoje predstavy, ako správne žiť na úkor našich túžob a potrieb, robíme si zo svojho života väzenie a v tomto kontexte mi sedí, že človek sa cítí, že sa obetuje. Lenže my svoje túžby a potreby často neobetovávame druhým, ale svojim predstavám, ako máme správne žit, čo je vhodné a čo nie, čo sa patrí, čo nie, čo si možeme dovoliť a čo už nie...

Som presvedčená, že keby si rodičia uvedomovali, že väčšinu rozhodnutí  vo výchove robili preto, že to tak chceli oni sami, bol by ich vztah s deťmi ďaleko slobodnejší a tým aj príjemnejší. A potom, v neskoršom veku, by si pozornosť svojich detí až tak nenárokovali. A možno by mohli byť aj príjemne prekvapení, čo všetko by ich deti pre nich sami od seba radi urobili. Nie preto, že musia, ale preto že chcú.“

gettyimages.com
Autor: © Zoznam/sv

Ďalšie články

Feminity

Zdravie

Diskusia