Príbeh zo života: Mamu som držala za ruku až do úplného konca
Zdroj: gettyimages.com
Mama dostala prvý infarkt, keď som mala šesť. Držala som ju za ruku a nevedela, čo robiť. Tak som len pri nej sedela a verila, že jej bude lepšie.
Po nejakom čase, neviem, či to boli minúty alebo hodiny, si bola schopná zavolať lekára. Potom už nikdy nebola celkom zdravá. Aj keď sa u nás o tom nehovorilo, videla som to. Cítila som, že niečo nie je v poriadku. Súrodencov som nemala a ocko sa tváril, že sa nič nedeje. Neviem, či kvôli mne... skôr si myslím, že kvôli sebe, aby celú situáciu zvládol.
Keď som mala 9, bola som s mamou prvýkrát na onkológii. Bola na nejakých vyšetreniach a po nich musela nejaký čas ležať. Asi ma nemohla nechať doma alebo sa bála ísť sama, to si už nepamätám. Pamätám sa ale, že vtedy som sa ešte o ňu nebála. Nemala som strach. Smrť bola priďaleko a už vôbec nie spojená s mojou mamou. To všetko prišlo až neskôr.
Postupne sa naše návštevy na onkológii stali pravidlom. Otec sa ani raz neponúkol, že pôjde s nami alebo namiesto mňa. Nezdalo sa mi to čudné, brala som to ako samozrejmosť. Aj lekári si na to zvykli a vnímali ma ako mamin sprievod. Keď som mala dvanásť, tak som sa ich pýtala, ako to s mamou bude vyzerať. Zrejme boli presvedčení, že to zvládnem, lebo mi povedali pravdu. Bez príkras. Že jej veľa času nezostáva...
O mesiac mamu zobrali do nemocnice. Chodila som za ňou každý deň. Otec tam nebol ani raz. Hoci som bola v domácnosti najmladšia, mala som pocit, že všetko viem a všetkému rozumiem. A že všetky veci na svete mám ošetrené. Jednoducho som si pripadala veľmi dospelá. A možno som aj bola. Hovorievala som mamičke, že sa musí inak stravovať. Nosila som jej čerstvé šťavy, diétne kaše, ale ani to nepomohlo.
Doma sme o maminej chorobe nehovorili. Otec nechcel. Vtedy som si myslela, že to preto, lebo ju veľmi ľúbi a nevie si predstaviť, že by sa Jóbove zvesti mal dozvedieť prvý, zoči-voči lekárom a mame. Dnes si myslím, že nebol ochotný popasovať sa so svojou ani s maminou bolesťou, že chcel z ich vzťahu len to krásne a príjemné. A pokojne hodil celú ťarchu maminej choroby, liečenia a chodenia po lekároch na mňa. Bez mihnutia oka ma pripravil o detstvo aj o pubertu. O radosť a bezstarostnosť.
Mama zomrela po dvoch mesiacoch v nemocnici. V spánku. A ja som ju opäť držala za ruku. Odvtedy som žila najmä vo svojom sne plnom fantázie a dobrých koncov. Otca som vôbec nevnímala. Viem, že tam bol, že nejako fungoval, ale pre mňa bol už cudzí.