Príbeh zo života: Mamu som držala za ruku až do úplného konca

Príbeh zo života: Mamu
Ilustračné foto
Zdroj: gettyimages.com
2021-11-24 00:30:00 |

Mama dostala prvý infarkt, keď som mala šesť. Držala som ju za ruku a nevedela, čo robiť. Tak som len pri nej sedela a verila, že jej bude lepšie.

Po nejakom čase, neviem, či to boli minúty alebo hodiny, si bola schopná zavolať lekára. Potom už nikdy nebola celkom zdravá. Aj keď sa u nás o tom nehovorilo, videla som to. Cítila som, že niečo nie je v poriadku. Súrodencov som nemala a ocko sa tváril, že sa nič nedeje. Neviem, či kvôli mne... skôr si myslím, že kvôli sebe, aby celú situáciu zvládol.

Keď som mala 9, bola som s mamou prvýkrát na onkológii. Bola na nejakých vyšetreniach a po nich musela nejaký čas ležať. Asi ma nemohla nechať doma alebo sa bála ísť sama, to si už nepamätám. Pamätám sa ale, že vtedy som sa ešte o ňu nebála. Nemala som strach. Smrť bola priďaleko a už vôbec nie spojená s mojou mamou. To všetko prišlo až neskôr.

Postupne sa naše návštevy na onkológii stali pravidlom. Otec sa ani raz neponúkol, že pôjde s nami alebo namiesto mňa. Nezdalo sa mi to čudné, brala som to ako samozrejmosť. Aj lekári si na to zvykli a vnímali ma ako mamin sprievod. Keď som mala dvanásť, tak som sa ich pýtala, ako to s mamou bude vyzerať. Zrejme boli presvedčení, že to zvládnem, lebo mi povedali pravdu. Bez príkras. Že jej veľa času nezostáva...

Domov som prišla ako v nejakej hmle. Už som vedela, čo to znamená, keď niekto zomrie, ale že by mala zomrieť moja mama? Tomu som nechcela uveriť! Mama ma poprosila, aby som otcovi nič nehovorila. Aj ja som si myslela, že by to nezvládol.

O mesiac mamu zobrali do nemocnice. Chodila som za ňou každý deň. Otec tam nebol ani raz. Hoci som bola v domácnosti najmladšia, mala som pocit, že všetko viem a všetkému rozumiem. A že všetky veci na svete mám ošetrené. Jednoducho som si pripadala veľmi dospelá. A možno som aj bola. Hovorievala som mamičke, že sa musí inak stravovať. Nosila som jej čerstvé šťavy, diétne kaše, ale ani to nepomohlo.

Doma sme o maminej chorobe nehovorili. Otec nechcel. Vtedy som si myslela, že to preto, lebo ju veľmi ľúbi a nevie si predstaviť, že by sa Jóbove zvesti mal dozvedieť prvý, zoči-voči lekárom a mame. Dnes si myslím, že nebol ochotný popasovať  sa  so svojou ani s maminou bolesťou, že chcel z ich vzťahu len to krásne a príjemné. A pokojne hodil celú ťarchu maminej choroby, liečenia a chodenia po lekároch na mňa. Bez mihnutia oka ma pripravil o detstvo aj o pubertu. O radosť a bezstarostnosť.  

Mama zomrela po dvoch mesiacoch v nemocnici. V spánku. A ja som ju opäť držala za ruku. Odvtedy som žila najmä vo svojom sne plnom fantázie a dobrých koncov. Otca som vôbec nevnímala. Viem, že tam bol, že nejako fungoval, ale pre mňa bol už cudzí.

Fotogaléria

gettyimages.com
Autor: © Zoznam/sv

Ďalšie články

Gurmán.sk

Feminity

Zdravie

Diskusia