Mala o dcérku chorobný strach: Takto ho prekonala
Zdroj: gettyimages.com
Ja viem, že sa asi každý rodič bojí o svoje dieťa. Ale dlho som nechápala, že mnohí nechajú škôlkara liezť na strom alebo dovolia prvákovi ísť do obchodu.
Manžel pracoval prevažne v noci, tak sme bývali s dcérkou doma samy. Do roka spávala s nami, ale potom som podľahla manželovmu naliehaniu a presťahovala som ju do inej izby. Každú noc som prežívala takmer pekelné muky. Bála som sa, že keď zaspím, nebudem ju počuť, keď sa bude napríklad dusiť, začne zvracať, niečo ju bude bolieť a nebude vládať prísť za mnou… Bola som chronicky nevyspatá, na pokraji zrútenia. Nejako som to ale vydržala a dúfala som, že keď bude Jelka staršia, tak ten strach povolí. Povolil, ale len trošku.
Nič som dcérke nedovolila
Keď mala dva, bola som s ňou a s mojou kamarátkou pri mori. Okolo mora boli postavené rôzne vysoké kamenné múriky. Jelka, samozrejme, skúšala na ne vyliezť. Mala som panickú hrôzu z toho, že môže z múrika spadnúť a zlomiť si väzy. Tak som ju stále okrikovala, z múrikov som ju nasilu sťahovala. Obe sme z toho boli mrzuté, protivné a po čase aj unavené.
Kamarátka nás chvíľu pozorovala a potom ma upozornila na to, že síce niektoré múriky sú naozaj veľmi vysoké a pre deti nebezpečné, iné ale sú celkom bezpečné. Ak by z nich Jelka aj spadla, skončila by maximálne so škrabancami. Ostala som chvíľu zarazená, ale vzápätí som pripustila, že moja kamarátka má vlastne pravdu. Že môj strach mi normálne zahmlil zrak aj zdravý rozum. Tak som Jelku nechala, nech skúsi na nejaký múrik vyliezť sama. Keď sa jej to podarilo, bola strašne šťastná a ja som bola celkom hrdá mama.
Pochopila som, že strach nie je dobrý radca
Keď sme sa vrátili z dovolenky, manžel ma pozval na večeru a navrhol, že by sme mohli stráviť spoločný večer a noc len my dvaja, sami. Od narodenia Jelky sme sami nikde neboli a mňa tá predstava celkom lákala. Ale – čo spravíme s dcérkou? Manžel navrhol, že by mohla prespať u jeho mamy.
Najskôr som nesúhlasila, lebo čo keď bude bez nás plakať, čo keď ochorie, čo keď… Manžel ma objal a pripomenul mi, že jeho mama vychovala tri deti, pravidelne sa stará o deti jeho sestry a že si zatiaľ vedela vždy so všetkým poradiť. Napokon som súhlasila. Mala som tendenciu každých pätnásť minút volať svokre, či je všetko v poriadku, ale to mi manžel hneď na začiatku zatrhol. Najskôr som bola nervózna, ale vďaka manželovi stres zo mňa rýchlo opadol a obaja sme strávili skutočne krásny večer aj noc.
A Jelka? Tá to prežila úplne v pohode a chcela byť so svojou babičkou čoraz častejšie. A ja som konečne pochopila, že svoj strach o dcéru nemôžem riešiť tým, že ju zatvorím doma, prípadne ju budem sústavne držať za ruku. Ale tým, že reálne zvážim všetky riziká, ktoré akákoľvek situácia prináša a že svoj strach presne pomenujem. Odvtedy mi je naozaj lepšie, už sa o Jelku tak nebojím, dávam jej viac voľnosti a ona sa mi odmieňa šťastným úsmevom a spokojnosťou.
