Kveta po manželovej smrti zistila, že bola na ňom absolútne závislá
Zdroj: gettyimages.com
Život sa jej zmenil uprostred najväčšej idylky. Bola s ním nadmieru spokojná, všetko išlo podľa jej predstáv. A chcela, aby to tak zostalo navždy.
„Keď mi oznámili, že manžel zomrel pri autonehode, myslela som si, že to neprežijem. Aj sa mi chcelo zomrieť, len deti ma držali pri živote. Boli vtedy ešte relatívne malé, samy celkom nechápali, čo sa vlastne udialo. Vedela som teda, že musím žiť. Ale – ako?“
Precitnutie do reality bolo pre Kvetu o to ťažiše, že dovtedy mala všetko zabezpečené. Sama sa nemusela o nič starať, o ničom rozhodovať. "Vlastne – nikdy som sa sama nemusela o ničom rozhodovať. Najskôr o všetkom rozhodovali moji rodičia. Aj o tom, na aké krúžky mám chodiť, aj o tom, na akú vysokú sa mám prihlásiť. Vôbec mi nebolo čudné, že v manželstve o všetkom rozhodoval manžel. Dokonca mi to vyhovovalo.“
Kveta svoju nesamostatnosť doviedla takmer do dokonalosti. V spoločnosti začala o sebe hovoriť v množnom čísle ...my s Jurkom si myslíme, že... ...my by sme chceli mať... ...ten film sa nám s Jurkom fakt páčil... Dnes už ani nevie, komu z nich dvoch sa ten film naozaj páčil, ani čí bol nápad namaľovať stenu v obývačke na ružovo. A potom Jurko zomrel.
„Zrazu som ja bola tá, ktorá mala rozhodovať. O všetkom. Bolo to pre mňa strašné. Ja, ktorá som sama rozhodla tak maximálne o tom, čo si deti majú obliecť. Ale nejaká Kveta vo mne, ktorú som doteraz vôbec nepoznala, sa proti tej bezmocnosti vzoprela. Šepkala mi čoraz hlasnejšie – ty to zvládneš! Aj keď som si to neveľmi chcela priznať, začala som brať svoj nový život bez Jurka ako výzvu.“
Predovšetkým začala znovu šoférovať. Jurko bol výborný vodič, bolo teda bolo prirodzené, že volant drží v ruke on. Kveta sedávala vzadu s deťmi.
Pustila sa aj do rodinných financií a zistila, že Jurkovi to rodinné hospodárenie nešlo tak, ako si myslela. Keďže zistila, že peňazí má na všetko menej, než by potrebovala, do roka zmenila prácu, kde jej dávali dvakrát toľko, ako v predchádzajúcom zamestnaní. Ktovie, či by sa pri Jurkovi táto Kveta vôbec niekedy dostala k slovu?
„V snahe byť deťom mamou aj otcom som však robila aj to, o čo vlastne nikto z nás nestál. Napríklad som naplánovala šialene komplikovaný výlet s bicyklami, ktorý sa v konečnom dôsledku nikomu nepáčil. Nie som si vôbec istá, či by podobnú somarinu vymyslel Jurko. Ale – tá moja samostatnosť sa mi páčila čoraz viac.“
Napriek svojej novonadobudnutej samostatnosti si Kveta časom začala hľadať presne takého partnera, ktorý by bol ako jej Jurko. Najmúdrejšieho, najšikovnejšieho, sebavedomého. Teda takého, ktorý sa o všetko postará, lebo on to predsa vie lepšie. Aj si takého našla...
„Stano presne spĺňal moje predstavy o silnom mužovi. Ale – celkom mi vyhovovalo, že bol najskôr ženatý a potom, keď sa rozviedol, rozhodol sa žiť na svojej chalupe. Tak som pristala na víkendový vzťah. Ale trochu aj na víkednovú schizofréniu. Cez týždeň si robím všetko podľa seba. Aj keď niečo so Stanom skonzultujem, v konečnom dôsledku sa rozhodujem sama. A cez víkendy, ktoré trávime spoločne, robím všetko tak, ako povie on. Cez víkendy rozhoduje Stano. Teda – donedávna rozhodoval.“
Kvete to časom začalo liezť poriadne na nervy. To, aby za ňu rozhodoval niekto iný. Vyskúšala si totiž, že naozaj sa vie rozhodovať sama a sama najlepšie vie, čo je pre ňu dobré. Lenže – Stano bol z toho riadne prekvapený. Prečo sa jej to zrazu nepáči, keď doteraz súhlasila so všetkým, čo povedal, s každým jeho názorom?
„Spočiatku to bol fakt boj. Mala som čo robiť, aby som si stála za svojím a pritom netrvala na tom, že len to moje je správne. Navyše som bola presvedčená, že ak sa máme radi, tak sa predsa nemôžeme hádať, mali by sme mať na veci rovnaký názor, prípadne by jeden mal ustúpiť tomu druhému. Tak som, pre istotu, neotvorila žiadny konflikt, nehovorila, ak sa mi niečo nepáčilo, že mám na niečo iný názor. A keď ten pretlak vo mne vybuchol, bola to riadna sopka. A to sa mi teda nepáčilo ešte menej, než byť ticho. Cítila som, že musím nájsť nejakú cestu. Dnes už je to oveľa lepšie. Viem si povedať svoj názor tak, aby som nezhadzovala Stanov, nejako sa nám darí dohodnúť sa, už sa nebojím ani hádok. Najmä preto, že už nie sú o soptení, jediných pravdách a urážaní sa.“
