Z vašich príbehov: Bez detí žiť nechcem
Zdroj: gettyimages.com
Pavel ma očaril hneď. Imponovalo mi, že bol racionálny, rozumný, starší o 7 rokov. Po čase som s ním chcela mať dieťa. On nie, vraj ja sa správam ešte ako dieťa.
Neskôr už aj chcel, ale nedarilo sa nám. Mali sme pred svadbou, tak som si myslela, že je to aj tým a po svadbe to pôjde. Bola som presvedčená, že Pavel má veci zrovnané, že má jasno v tom, čo chce a čo nechce. Až neskôr som zistila, že to vôbec tak nebolo.
Každý sme mali iný svet. On sa nechcel zúčastňovať na tom mojom a mne bol ten jeho málo. Nikam so mnou nechodil, nestretával sa s mojimi kamarátmi a najradšej sedel doma pri filmoch. Stačil mu pes. Ja som sa však potrebovala stretávať s ľuďmi.
Zdravotný problém sme nemali, napriek tomu som stále nebola tehotná. Tak som sa rozhodla pre umelé oplodnenie, ale Pavel túto alternatívu odmietal. Nebol ochotný ísť so mnou na akékoľvek vyšetrenia.
Cítila som sa hrozne. Pripadala som si neschopná. Neschopná žena. Neschopná otehotnieť. Úplne som sa v tomto všetkom dusila, nevedela som sa nadýchnuť.
Zlom nastal, keď mi došlo, že problém môže byť v rozdielnosti našich svetov a hodnôt. Nie ja som bola tá mimo! A pochopila som, že do rovnakej pasce som sa dostávala aj v predchádzajúcich vzťahoch. Vždy som sa ja cítila tá nedostatočná, o rovnocennosti nemohla byť ani reč.
Závidela som kamoškám, ktoré už mali deti. Plakala som, že všetky dievčatá v mojom veku už majú rodinu a ja mám len psa... Bolo to pre mňa veľmi bolestné, myslela som si, že to už neunesiem. A čím dlhšie to trvalo, tým som bola frustrovanejšia.
Pavel ma neobviňoval. Dokonca mal aj pochybnosti, či problém nemôže byť na jeho strane, tiež ho to trápilo. Síce sa snažil, aby mi bolo dobre, ale nešlo to z neho, od srdca. Fyzický kontakt jednoducho nestačil, chýbal tam psychický, dôvera na duševnej úrovni.
Naše rozpory, náš nesúlad naplno prepukol na plese, kam so mnou konečne išiel. Ja som si ples naozaj užila. Bola som presvedčená, že aj Pavel. Zdal sa mi spokojný, pri tanci dokonca vášnivý. Keď sme prišli domov, tak mi povedal, že mu tam vôbec nebolo dobre, že si musel dať predtým fľašu vína, aby so mnou bol vôbec schopný tancovať. A to ma definitívne zlomilo. Rozhodla som sa, že sa s Pavlom rozídem.
Keď som mu to oznámila, tak sa naštval. Dokonca navrhol, aby sme išli k psychológovi, zrazu bolo ochotný... Ja som to však odmietla, lebo som neverila, že Pavel bude naozaj chcieť so mnou zdieľať život, nielen svoj, ale aj môj život. Keď som sa chcela pohnúť ďalej, musela som túto cestu opustiť.
Rodinu stále chcem. Aby som ju naozaj získala, myslím, že sa musím bližšie pozrieť na svoje partnerské skúsenosti. Predovšetkým som ani v jednom vzťahu nepozerala na seba, vzhliadala som k mužovi, čakala som na jeho názor. Kľúčové pre mňa je, že som sa rozhodla, že v takýchto vzťahoch nezostanem, že som sa napokon postavila za seba, za svoje potreby. Potrebujem si stále viac uvedomovať, že som rovnocenná svojmu mužovi. A uvedomila som si aj to, že musím rešpektovať partnerove rozhodnutia, že aj to je vo vzťahu veľmi dôležité.
Bára
