Chlapec zažíva v škole peklo: Silný odkaz jeho mamy
Zdroj: gettyimages.com
Jedenásťročný Michael má hrôzu z návratu do školy. Obáva sa, že sa opäť stane terčom výsmechu rovnako, ako to bolo predtým.
Chlapec sa narodil veľmi predčasne a prvé tri mesiace života strávil bojom o prežitie. S následkami predčasného pôrodu bojuje vlastne celý život. To však jeho spolužiaci nevidia. Mary Ann Parisi z Connecticutu si Michaela adoptovala keď bol ešte bábätkom. Trápi ju, že v škole je šikanovaný. Rozhodla sa napísať dojemný list, v ktorom spolužiakom a ich rodičom vylíčila jeho život. Stojí za to prečítať si ho.
„Ospravedlňujem sa, no musím to napísať. Prosím Vás, aby ste vašim deťom (alebo deťom, s ktorými ste v kontakte) rozpovedali príbeh života môjho syna. Možno je to iné, keď človek pozná pozadie. Aj tie najlepšie deti majú chvíle neistoty a slabosti. Ukázať im, prečo sú ony alebo niekto v ich okolí iný, môže byť veľmi pozitívne. Vedieť niekedy znamená učiť sa a rásť.
Michael sa narodil v 26. týždni. O niečo viac ako 3 mesiace predčasne. Nie som jeho biologická mama. No vo všetkých ostatných ohľadoch som jeho matka. Prvé tri mesiace boli bojom o holé prežitie. Trčali z neho hadičky, dostával krvné transfúzie. Vlastná mama ho po týchto troch mesiacoch opustila. Michael prekonal nespočetné množstvo zdravotných problémov, aby sa z neho stal silný a zdravý chlapec. Rozprávať sa naučil až v troch rokoch. Chodiť začal tiež veľmi neskoro. Zuby mu začali rásť po prvých narodeninách. Jeho vývoj bol veľmi oneskorený. Ale miloval. Ach, ako veľmi miloval.
Jeho úsmev je dodnes tou najkrajšou vecou v mojom živote. Neexistuje človek, ktorého by nemiloval, vrátane spolužiakov, ktorí ho šikanujú. Úprimne odpúšťa a zabúda všetko zlé. A to napriek tomu, že počas klasickej školskej dochádzky sa denne stretáva s posmeškami za jeho stravovacie návyky, lebo pre svoj fyzický hendikep nedokáže úplne požuť jedlo, ktoré mu zostáva v ústach. Alebo za veľmi zlú koordináciu rúk a očí. Bohužiaľ, nikdy sa mu úplne nevyvinula dolná čeľusť a k tomu, aby dokázal jesť aspoň tak ako v súčasnosti, viedla veľmi dlhá cesta.
Spolužiak kopol do jeho stoličky a nazval ho hlúpym a škaredým. Povedať mu, aby si sadol a držal hubu, nie je cesta. Nemusíte ho mať radi, ale musíte si ho vážiť. Je to bojovník. Toto je len veľmi malá časť jeho príbehu. Niekto za celý život neprejde toľkou bolesťou ako on. Každý malý pokrok je pre nás úspechom a sme zaň vďační. Prosím vás, rešpektujte svoje okolie, nikdy neviete, čím všetkým si iní ľudia prešli."
Deti sa postupne vracajú do školy a najmä tie v pubertálom veku sa uvidia po dlhom čase. Ide o veľmi citlivé obdobie. A nejde iba o deti bojujúce so zdravotnými ťažkosťami. Všímajte si správanie svojho potomka a rozprávajte sa s ním.
