Majú šestnásť detí, no to sa im zdá málo
Zdroj: foto: MEGA
Supermama Doris Phillips a jej 42-ročný manžel William vychovávajú deti v štvorizbovom dome bez záhrady a nesťažujú sa. So svojim životom sú spokojní.
Sťažujete sa, že ste museli počas koronavírusových opatrení vydržať v dvoj, troj či štvorizbovom byte s malým balkónom so svojimi dvomi či tromi deťmi? Pri pohľade na túto mnohopočetnú rodinu sa to javí ako prechádzka ružovou záhradou. Napriek tomu, že ich životný priestor je riadne obmedzený, nikto z nich nefrfle, aj keď 38-ročná Doris a 42-ročný William z Indianapolisu v štáte Indiana pripúšťajú, že občas je to „na hlavu“.
Nie všetky deti má pár spoločne, tri najstaršie si priviedla Doris z predchádzajúceho vzťahu. Už pred karanténou zobrala starostlivosť o početné potomstvo rodičom 15 hodín denne, aby zvládali hygienu, navariť, pripraviť deti do školy, pobehať lekárov aj výlety. Rodina je zvyknutá na vojenský režim, inak by to nešlo.
„Máme obrovskú rodinu, ale nič by som nezmenila i keď je to nekonečná práca a niekedy je to stresujúce,“ povedala Doris. Supermama opísala pre dailymail.co.uk svoj vyčerpávajúci karanténny režim, aby uchránila svoju „bláznivú“ domácnosť pred Covid-19. „Keď vyhlásili obmedzenia, bol to chaos, lebo školy sa náhle zatvorili a my sme sa snažili o domáce učenie,“ opísala začiatky zmeneného režimu. Postupne sa však s novou situáciou zžili. Deti vstávajú o siedmej a začína nikdy nekončiaci kolotoč. Dom stíchne až okolo polnoci. „Jedinú prestávku mám vtedy, keď idem do supermarketu kupovať jedlo. Ľudia na mňa nepekne pozerajú, lebo si myslia, že si robím zásoby. Keby len vedeli, koľko mám detí,“ smeje sa Doris.
„Deti sú hore od siedmej a ak sa nedostanem do kúpeľne predtým a neumyjem si zuby, už sa tam viac nedostanem. Naše dni začínajú skoro a končia zvyčajne o polnoci,“ opísala. V marci, keď sa museli zo dňa na deň izolovať, sa snažili čo najskôr začať s domácim vzdelávaním, robili rôzne projekty, venovali sa remeslám či kresleniu. „V posledných týždňoch je to už lepšie, ale bolo to ťažké,“ dodala.
I keď nekonečný rozvrh obetavej mamy nikaragujského pôvodu je viac ako šialený, ona tvrdí, že to zvláda pomocou návštev kostola, množstvu levanduľového oleja a lásky k latino rytmom, to ju udržiava v pohode a zdravú. „Tá hudba je časťou môjho dedičstva a vždy, keď ju počúvam, zabúdam na všetok stres, cítim, že sa jednoducho rozplynie,“ tvrdí.
„Mať takú veľkú rodinu stojí veľa peňazí. Musíme sa spoliehať na svoje rozumy, aby sme zvládli hospodárenie. Povedala by som, že kľúčom k úspechu je trpezlivosť a organizácia,“ uviedla.
Ani jeden z manželov nepracuje. Doris je takmer 18 rokov nepretržite na materskej dovolenke a William je zdravotne postihnutý. Po očkovaní v rámci vojenskej činnosti sa mu vytvorili ťažké krvné zrazeniny. V rámci kompenzácie dostáva mesačne dávku vo výške 5000 dolárov, čo znamená, že na každého člena rodiny má 294 dolárov. Z toho musia pokryť aj nájomné a všetky účty. Manželia priznávajú, že sa musia niekedy obrátiť aj na charitu a založili svoje snubné prstene, aby mohli nakúpiť plienky na dlhší čas. Napriek tomu snívajú ešte o ďalších deťoch, v rodine našli zmysel.
Raňajkujú ako králi, obedujú formou švédskych stolov
Priemerné raňajky pre gigantickú rodinu pozostávajú z 24 vajec, 1,5 kg slaniny, troch bochníkov chleba a dvoch veľkých balíkov palaciniek. Obed má formu „komerčného bufetu“, ktorý zahŕňa rôzne jedlá, nechýbajú špagety so syrom, ryža, párky v rožku, sendviče s arašidovým maslom či praženica. Uvarenie priemernej večere trvá asi dve hodiny a pozostáva najčastejšie zo 17 kuracích stehien, vreca kukurice alebo fazule a kopy zemiakovej kaše.
Televízia a popcorn nemôžu chýbať
Rodina má iba dve kúpeľne a umývanie musí mať na starosti William, ktorý má vojenský výcvik. Inak by to nezvládli. Keď najstaršie deti pomáhajú pri príprave jedla, William "riadi" kúpanie menších v dvoch vaniach. Potom sa kúpu štyri stredné deti a najstaršie sa striedajú v kúpeľniach po jedle. Logistika okolo domu nie je jediným problémom Phillipsovcov. Pre zdravotné problémy malých detí a keďže Doris je každú chvíľu tehotná, polovicu času trávia po nemocniciach. Ďalšou gigantickou úlohou rodičov je príprava narodeninových osláv a príprava prekvapení. Oslavujú každý jeden mesiac v roku okrem novembra. Len v auguste majú narodeniny štyri deti.
Doris a William zdieľajú jednu z izieb s dvoma deťmi, zatiaľ čo v ostatných sú deti po štyroch na poschodových posteliach. Počas karantény sa z obývačky stala internetová kaviareň s desiatimi notebookmi, aby sa deti mohli venovať škole. William musel zrušiť káblové pripojenie a predplatili si vysokorýchlostný internet, aby sa mohli všetci pripojiť online súčasne. „Nemáme veľa miesta, ale všetko funguje,“ konštatuje Doris.
I keď to podľa nej môže vyzerať šialene, deti sa veľmi ľúbia a všetci si navzájom pomáhajú. „Keď sa práve nechystáme k lekárovi alebo nemusíme organizovať inú aktivitu, žijeme ako každá priemerná rodina. Radi sedíme pri televízii a pozeráme filmy s popcornom v rukách. Ale, samozrejme, musíme kúpiť velikánske balenie,“ podotkla s úsmevom.
Nič by nemenili, aj keď to ni je ľahké
Rodina Phillipsovcov je taká veľká, že William, pôvodom z New Jersey, nosí zoznam mien detí vo vrecku. Manželia sa zobrali 17. apríla 2011 po náhodnom stretnutí v hoteli v Las Vegas v roku 2005. William verí, že ich náhodné stretnutie bolo následkom božieho zásahu, keď sa modlil za milujúcu manželku a veľkú rodinu, zatiaľ čo mu „bomby lietali nad hlavou“, keď bol na misii v irackej provincii Fallúdža. I keď je zdravotne postihnutý, študuje za pastora, aby mal stabilný príjem a dokázal zabezpečiť rodinu. Znie to neuveriteľne, no aj Doris študuje na univerzite odbor psychológie, aby získala bakalársky titul.
Svoju manželku považuje William za superhrdinku. „Je to skutočne požehnanie. Ďakujem Bohu každý deň, že vo svojom živote mám ju a deti. Je jediná na svete,“ vyznal Doris verejne lásku. „Na rozdiel od mojej ženy, ktorej pomáha levanduľový olej, ja potrebujem kávu, veľa kávy. Každý deň vypijem minimálne päť šálok,“ prezradil. „Môj vojenský výcvik mi pomáha všetko organizovať. Niekedy však tiež musím vypnúť, sadnúť si a len tak pozerať televíziu,“ skonštatoval.
„Sme nezvyčajne veľká rodina, ale sme vďační za náš život. Je to smiešne, keď počujem, ako sa ostatní rodičia sťažujú na starostlivosť o svoje dve alebo tri deti. Vždy sa smejem sama pre seba a premýšľam, či čo i len tušia, čo prežívame my. Je to však naša voľba, nič by som nezmenila. Len dúfam, že svet sa čoskoro stane bezpečnejším, aby sme sa mohli pokúsiť získať v našich životoch nejakú normálnosť a rutinu,“ dodala Doris.
