NÁROČNÁ cesta malého Alexa: VAROVNÉ signály, ktoré lekári PREHLIADALI! Lepší život vďaka MODERNEJ liečbe

Zdroj: PEPR Colsunting
Schopnosť kmeňových buniek regenerovať tkanivá a obnovovať funkcie organizmu prináša nové možnosti tam, kde klasická liečba často nestačí. Príbeh malého Alexa, ktorému bol diagnostikovaný Aspergerov syndróm, je jedným z mnohých dôkazov, že kmeňové bunky obsiahnuté v pupočníkovej krvi dokážu zmeniť životy. Keď sa malý Alex narodil, nič nenasvedčovalo tomu, že jeho život bude od samého začiatku taký náročný. Prišiel na svet cisárskym rezom, po komplikovanom pôrode. Už ako novorodenca ho trápila vážna infekcia, ktorá si vyžiadala intenzívnu antibiotickú liečbu. No skutočné výzvy sa začali až neskôr.
„Pamätám si, keď sa Alex narodil. Bol to ten najkrajší moment nášho života, ale ani vo sne by ma nenapadlo, aký náročný boj nás čaká,“ začína svoj príbeh Monika, mama malého Alexa. Alex sa narodil ako zdravé dieťa, no komplikácie pri pôrode a následná infekcia spôsobili, že musel byť liečený kombináciou silných antibiotík – kombináciou ampicilínu a gentamicínu. „Netušili sme, že kombinácia liekov, ktoré mu podali, môže mať u novorodencov viaceré vedľajšie účinky, ktoré sa môžu prejaviť až neskôr,“ spomína Monika a dodáva: „Už od prvých dní bol Alex nepokojný, plačlivý, mal problémy so spánkom i príjmom potravy, trápil ho reflux a koliky“.
Ako bábätko sa vyvíjal ako iné deti – smial sa, hral sa, tešil sa z prítomnosti rodiny. Keď mal však asi rok, rodičia si všimli, že sa jeho správanie mení. „Začal byť nervózny, kričal, hádzal sa o zem a bil si hlavičku, keď sa mu niečo nepáčilo. Znepokojovalo nás to, ale okolie nás presviedčalo, že je to len obdobie vzdoru,“ hovorí Monika.
Prvé varovné signály a diagnóza
Situácia sa ešte viac zhoršila v 15.mesiaci, kedy sa Alexov vývoj akoby zastavil. Prestal rozprávať a nerozumel, čo od neho rodičia chcú. Mal slabý očný kontakt, nereagoval na meno a jeho správanie bolo často nepredvídateľné. „Najviac nás znepokojovali jeho rituály. Na prechádzke musel ísť tou istou trasou, kontroloval obsah každej odpadkovej nádoby, počítal stĺpy na plote. Nevedel sa hrať s hračkami, točil kolieskami na autíčkach alebo inými predmetmi. Mal strach z hlasných zvukov, ako bol vysávač, mixér či fén a ak sme narušili jeho rituály, dostal prudký záchvat,“ opisuje Monika.
Napriek svojim odborným znalostiam z oblasti pedagogiky mala Monika pocit, že jej nikto neverí. „Lekári nás uisťovali, že je všetko v poriadku, okolie nás obviňovalo, že si vymýšľame diagnózy, že ho nezvládame. Ale ja som cítila, že niečo nie je v poriadku,“ priznáva. Zlom nastal, keď Alex ako trojročný nastúpil do škôlky. Učiteľky si všimli, že nekomunikuje s deťmi, nezapája sa do aktivít a vyhýba sa kolektívu. Po sérii vyšetrení prišla diagnóza: Aspergerov syndróm. „Bola to úľava, no zároveň začiatok novej kapitoly. Vedeli sme, že musíme konať, aby mal Alex šancu na plnohodnotný život,“ hovorí Monika.
Diagnóza - Aspergerov syndróm
Okrem hlavnej diagnózy Aspergerovho syndrómu Alexovi diagnostikovali aj niekoľko ďalších problémov. Zistili mu alergiu na bielkovinu kravského mlieka, vajcia, jablká, ako aj histamínovú intoleranciu a SIBO, čo znamená, že v jeho čreve prebiehal silný zápalový proces. Okrem toho mal oneskorený vývin reči, narušenú komunikačnú schopnosť, dyzartriu, dyspraxiu, používal echolálie a mal oslabené porozumenie reči. Trápila ho aj znížená pozornosť, hypermobilita kĺbov, ploché nohy, vpadnuté členky a kolienka do X.
„Vedeli sme, že musíme konať, aby sa Alex dokázal zaradiť do bežného života,“ hovorí Monika. Alex začal absolvovať rôzne terapie – od logopédie cez arteterapiu až po fyzioterapiu. Napriek počiatočnému viditeľnému pokroku prišiel regres. „Odrazu odmietal terapie, terapeutov, začal sa sebapoškodzovať, mal záchvaty hnevu. Museli sme začať odznova,“ hovorí jeho mama.
Svetielko nádeje – podanie pupočníkovej krvi
Rodičia sa rozhodli pre odvážny krok – liečbu pomocou pupočníkovej krvi. V marci 2022 Alex absolvoval aplikáciu buniek. „Nemali sme veľké očakávania, ale chceli sme skúsiť všetko, čo mu môže pomôcť. Bolo nám povedané, že pokroky bývajú individuálne a, že ak chceme bunky čo najviac podporiť, musíme v najbližšom období zabojovať, lebo po podaní pupočníkovej krvi je výrazne zvýšená schopnosť mozgu učiť sa,“ hovorí Monika. „A my sme naozaj zabojovali a bunky sme podporili rôznymi terapiami,“ dodáva.
Zlepšenie prišlo takmer okamžite. „Už po pár dňoch spal lepšie. Potom nastúpilo tzv. terapeutické zhoršenie, čo je podľa odborníkov dobrý znak. Postupne sa zlepšila jemná aj hrubá motorika, začal kresliť, vyfarbovať, rozprávať zložitejšie vety, hrať sa s deťmi. Dokonca ustúpili alergie a zápaly v čreve,“ s radosťou dodáva Monika. Alex sa naučil kresliť, hrať na preliezkach, začal používať zložité vety a zlepšil sa jeho kontakt s deťmi. „Konečne začal rozprávať o svojich emóciách, dokázal pochopiť pocity druhých a začal si hľadať kamarátov,“ vymenováva Monika. Zmeny neboli len v jeho správaní, ale aj v jeho zdraví. Ustúpili alergie, zlepšilo sa trávenie a celková imunita. Pokroky sa začali objavovať už necelý polrok po liečbe.
Veľké pokroky a nové výzvy
Dnes, dva a pol roka po podaní pupočníkovej krvi, Alexov príbeh inšpiruje. Jeho pokroky ukazujú, aký obrovský potenciál má liečba pupočníkovou krvou. Príbeh malého Alexa je dôkazom, že moderná medicína môže byť kľúčom k riešeniam, ktoré menia životy. Vďaka odvahe jeho rodičov, ich neúnavnému hľadaniu možností a podpore odborníkov dnes Alex robí pokroky, ktoré predtým vyzerali ako nedosiahnuteľné. Ako hovorí mama Monika: „Nikdy sa nevzdávajte. Ak máte pocit, že niečo nie je v poriadku, bojujte za svoje dieťa. Stojí to za to.“