EXTRÉMNE rodičovstvo: Strávila 10 rokov na mori, prežila stroskotanie lode aj operácie BEZ ANESTÉZIE!
Neskutočný príbeh odvážneho malého dievčatka, ktoré sa dokázalo postaviť vlastnej rodine. Suzanne Heywood ako sedemročná nasadla s rodičmi na loď, aby si jej otec mohol splniť životný sen a oboplávať svet podľa tretej plavby námorníka Jamesa Cooka. Rodičia od začiatku vložili do rodinnej plavby všetko - vzali deti zo školy, predali dom a svoje veci rozdali po príbuzných.
Dnes 55 - ročná Suzanne o svojej ceste napísala aj knihu Vyrástla som na mori, kde popisuje aké psychické dôsledky a traumy jej prinieslo vytrhnutie z rodiny a domova. V rozhovore s Robertom C. Hamiltonom popisuje, ako prežívala stratu svojich detských istôt, aj ako sa jej podarilo z tohto života utiecť.
Plavba sa pretiahla na desať rokov
Malá Suzanne mala len sedem rokov, keď sa v roku 1969 ocitla na mori bez blízkych a všetkých vecí, na ktorých jej záležalo. Jej psa dostal kamarát z detstva, priatelia zo školy ostali v Anglicku a ona nevedela, či ich ešte niekedy uvidí. Rodičia pôvodne plánovali stráviť na mori tri roky. Plavba nakoniec trvala desať rokov a keďže otec Suzanne nebol profesionálny námorník, rodina žila v permanentnom ohrození.
“Matka dostala morskú chorobu a my s bratom sme nad ňou stáli,” spomína Suzanne Heywood na začiatok plavby. Rodina sa vybrala z Anglicka smerom do Južnej Ameriky. Matka plánovala počas cesty deti vzdelávať, no rýchlo sa ukázalo, že to nezvládne. Deti tak prvé štyri roky ostali úplne bez učenia a svoje dni trávili najmä snahou prežiť náročné búrky na mori.
Boli dni, keď nemali čo jesť, nemohli sa osprchovať a celé hodiny sedeli v tme v podpalubí, kým sa na loď valila jedna vlna za druhou. Búrka zasiahla ich loď ihneď na začiatku a tak prvé dni jedli súrodenci len ovocný koláč, ktorý si viezli z Anglicka.
Nebezpečné búrky a operácie bez anestetík
Keď sa matka spamätala, začala otcovi na palube pomáhať a o deti sa príliš nezaujímala. Ako spomína Suzanne, rodičia jej neskôr sami pomohli pochopiť, aký vzťah k deťom mali “Dieťa je milencov je sirota. Ja som bola sirota s veľkým S,” hovorí Suzanne, ktorá vedela, že jej matka zbožňuje otca a kvôli nemu obetovala aj život v Anglicku. Svoju dcéru vnímala ako konkurenciu.
Rodičia nemali loď bezpečnostne vybavenú na to, aby na palube mohli byť obe deti. Preto musela Suzanne dni tráviť v podpalubí, kde pomáhala s varením a upratovaním. Veľmi náročná bola pre rodinu cesta do Južnej Afriky. Rodina s malými deťmi na nevybavenej lodi sa plavila po najnáročnejších vodných úsekoch na svete, a Suzanne si spomína predovšetkým na veľké búrky, ktoré ohrozovali loď.
Počas jednej z búrok sedemročná Suzanne narazila hlavou o strop. Zlomila si nos a opuchla jej hlava, no rodičia ju len uložili do postele a čakali na koniec búrky. Rodičia nakoniec vyhľadali pomoc na ostrove uprostred oceánu, kde bola vojenská základňa. Suzanne musela podstúpiť sedem operácii bez anestetík, pričom doktorovi, ktorý hovoril po francúzsky, nič nerozumela. Niekoľko dní bola bez rodičov, ktorí za ňou odmietli prísť, pretože nekrvácala. Mali teda pocit, že to nie je vážne.
Zachránili ju korešpondenčné kurzy
Počas plavby bola rodina často bez jedla a rodičom postupne začali dochádzať peniaze. Keď mala Suzanne trinásť, presvedčila rodičov, aby jej dovolili prihlásiť sa na korešpondenčné kurzy. Nebolo to však jednoduché. Rodina nemala stálu adresu a otec dcére nechcel často povedať, kam pôjdu.
Problém bol aj priestor na učenie. Otec si už plavbu nemohol dovoliť, preto začal so sebou brávať posádku, väčšinou mladých mužov. Suzanne sa s nimi musela deliť o kajutu, cez deň im spolu s matkou varili a upratovali a jediný stolík na palube používali prednostne návštevníci. Suzanne sa tiež začala báť o svoju bezpečnosť. Keďže na brehu zažila obťažovanie od oveľa staršieho námorníka, dávala na seba veľký pozor, a ak aj niekde kotvili, neodchádzala z lode nikdy sama.
Zdroj: Suzanne Hamilton, rodinná fotografia
Ako šestnásťročná sa ocitla na Novom Zélende, kde jej rodičia museli zostať. Jej brat mal také veľké nedostatky v škole, že sa sestra musela prestať starať o vlastné vzdelanie a pomáhať mu. Popri tom chodila na rôzne fyzicky náročné brigády, lebo rodine chýbali peniaze.
V tomto období sa rozhodla, že na palubu už nikdy nenastúpi. Podala si prihlášku na viacero univerzít. Z väčšiny ju odmietli, no prekvapením bolo, že z Oxfordu v Anglicku jej prišiel povzbudivý list. Vedenie jej zadalo napísať dve eseje a na ich základe ju pozvali na pohovor. Všetky peniaze z brigády da Suzanne do letenky, pričom netušila, či jej cesta vyjde.
S rodinou stratila vzťahy
Ako sedemnásťročná odletela Suzanne do Anglicka, kde po dlhých desiatich rokoch vyhľadala svojich príbuzných. Podarilo sa jej úspešne vyštudovať vedecké odbory a dnes je sama atkou troch detí. Vo svojich prednáškach apeluje na ďalších rodičov, aby boli vnímaví na potreby detí, predovšetkým na ich túžbu po stabilite a bezpečí. “Bolo to ako vyrastať v kulte,” hovorí spätne Suzanne o desiatich rokoch na malej lodi s vlastnou rodinou. Svoje vzťahy s rodinou už neobnovila.
