ROZHOVOR Ako OCHRÁNIŤ dieťa pred NAUČENOU bezmocnosťou? Odpovede odborníčky vás PREKVAPIA
Zdroj: Getty Images/Andrey Sayfutdinov
Linda Liliková je učiteľkou primárneho vzdelávania. Téma naučenej bezmocnosti ju chytila za srdce už počas štúdia na vysokej škole. Rokmi a pribúdajúcou praxou sa rozhodla pre vydanie kníh, ktoré ochránia nielen deti, ale rodičom a pedagógom poskytujú návod, ako sa vo výchove detí naučenej bezmocnosti úspešne vyhnúť.
Pracujete ako učiteľka na prvom stupni, no zároveň sa venujete výskumu v oblasti naučenej bezmocnosti. Prečo ste sa začali venovať práve tejto téme?
Áno, pracovala som ako učiteľka na prvom stupni, aktuálne som však nastúpila na doktorandské štúdium, aby som mohla pokračovať s výskumom. Téma naučenej bezmocnosti mi bola veľmi blízka a zaujala ma na prednáške počas vysokej školy. Naučená bezmocnosť je stav našej mysle, kedy uveríme, že naša snaha, naše činy nemajú žiaden zmysel. Po niekoľkých neúspechoch sme presvedčení, že úspech nie je v našich silách. Svoj prvý výskum som realizovala so psychologičkou Evou Poliakovou u žiakov štvrtého ročníka základnej školy.
Tento výskum vznikol ako súčasť diplomovej práce, za ktorú sme získali cenu dekanky a jeho výsledky som prezentovala aj v metodicko-pedagogickom centre. Pre túto tému som sa rozhodla, pretože si myslím, že je veľmi dôležité vedieť, že v živote každého z nás sú chvíle, kedy sa cítime bezmocne. Je však v našich silách, nájsť v sebe moc neostať bezmocný. Každý z nás dokáže všetko, čo si zaumieni, pokiaľ verí v svoje schopnosti a vynakladá dosť úsilia. Neskôr sme vytvorili ďalší výskum zameraný na žiakov prvého ročníka základnej školy, ktorý sa stal súčasťou publikácie pre učiteľov.
Ako rozoznať, že je naše dieťa ohrozené naučenou bezmocnosťou?
Každý z nás občas zažíva náročné chvíle. Ocitneme sa v situácii, kedy nevieme, ako ďalej. Prežívame strach, smútok a podobne. Avšak to, ako dlho sa trápime, ako sa dokážeme vyrovnať s týmito emóciami a vrátiť sa do normálu, hovorí o našej psychickej odolnosti. Strata motivácie je jeden z príznakov naučenej bezmocnosti. Rovnako tak aj problémové správanie a vzdor môžu byť ukazovateľom, že dieťa sa cíti bezmocné, frustrované a nevie ako ďalej. Medzi ďalšie prejavy môžeme zaradiť negatívne emócie. Dieťa nevie nájsť dôvody šťastia, je utiahnuté, má problém radovať sa, ďalej sú to problémy v medziľudských vzťahoch, nevidí zmysel v činnostiach, ktoré má vykonávať, ale ani ich nehľadá. Je apatický. Nesnaží sa dosiahnuť úspech, keď uspeje, je skôr prekvapený a nevie sa z toho tešiť. Pripisuje to menným okolnostiam, teda mal som šťastie, ostatní ku mne boli milí len preto, že mali dobrú náladu a podobne.
Môže sa však stať, že sa syndróm naučenej bezmocnosti viaže len na jednu oblasť nášho života. Napríklad, ak žiak často zažíva neúspech v konkrétnom predmete a pripíše to sebe ako svoju nemennú chybu, môže to viesť až k prípadom, keď dieťa začne zažívať vyslovene strach, nechuť k danému predmetu. To sa môže prejaviť správaním, ktoré sme spomínali ako problémové. Ak sa to nepodchytí a žiak nezačne zažívať aj občasné úspechy, učiteľ nezačne používať metódy tak, aby prebudil jeho záujem a doprial mu úspech, môže to mať veľmi zlé následky ako na sebavedomí žiaka, tak aj v celom jeho školskom živote. Pretože každý ďalší neúspech v iných predmetoch môže vnímať ešte citlivejšie a syndróm naučenej bezmocnosti sa môže rozšíriť aj do oblastí, ktoré predtým zvládal.
Kde a kedy vzniká naučená bezmocnosť?
Podľa výskumov Martina Seligmana má najväčší vplyv matka a jej vysvetľovací štýl, ktorý si dieťa buduje v prvých rokoch svojho života. Až 85 % osobnosti dieťaťa sa formuje do šiesteho roku života. Avšak každá životná skúsenosť a udalosť posilňuje alebo naopak znižuje našu psychickú odolnosť. Preto spoločne s docentkou Poliakovou v našej práci pre učiteľov tvrdíme, že rizikové faktory, ktoré môžu za určitých okolností pôsobiť aj protektívne, ochranne, sú v prvom rade osobnosť jedinca, rodina, v ktorej vyrastáme a škola, v ktorej získavame aj prvé sociálne zručnosti.
Kto je najviac ohrozený vznikom naučenej bezmocnosti?
Naučená bezmocnosť nevznikne, pokiaľ veríme, že naše činy majú zmysel. Ak veríme v svoje schopnosti, svoje neúspechy si vieme vysvetliť ako niečo potrebné k pokroku a učeniu, sme odolnejší. Naopak, ak si myslíme, že náš úspech je len náhoda a naše neúspechy definujú našu osobnosť, že nedokážeme ovplyvniť svoj život, svoje smerovanie, hovoríme, že sa nám veci v živote len tak dejú, veľmi rýchlo sa prestaneme snažiť. Nastupuje naučená bezmocnosť, ktorá po čase môže prerásť až do depresie.
Čo môžeme urobiť, aby sme chránili svoje deti, ale i seba pred naučenou bezmocnosťou?
Základom je komunikovať s dieťaťom. Rozprávať sa s ním o tom, čo je to úspech, prečo je neúspech potrebný, čomu nás učí. Byť pre dieťa príkladom. Netrvať na tom, že úspech je len dokonalosť. Samozrejme, je veľmi dôležité, aby sa deti stretávali s úspechom a rovnako aj s neúspechom. Nechrániť ho pred všetkým. Naopak, byť mu oporou vo chvíľach, ktoré sú pre neho náročné. Nezľahčovať jeho emócie, aj keď sa nám zdajú prehnané. Naučiť ho hľadať pozitíva, využívať svoje silné stránky, ale zároveň nezabúdať ani na tie slabé.
Nezabúdať na slabé stránky?
Áno, často sa snažíme vyhýbať našim slabým stránkam. Ak to nejde hneď, povieme si, že na to nemáme talent a ďalej sa tomu nevenujeme. Aj keby sme možno niekedy chceli, no odradí nás poznámka „aj tak na to nemáš“. Pravdou však je, že človek, ktorý nemá talent, musí vynaložiť viac energie i času, aby sa zdokonalil, no vo väčšine prípadov si tento úspech dokáže užívať potom oveľa viac. Pretože prekonal sám seba, nebral to ako samozrejmosť, ale ako výzvu.
V rámci naučenej bezmocnosti ste sa rozhodli robiť osvetu aj prostredníctvom kníh. Čomu konkrétne sa vo svojich knihách venujete?
Som spoluautorkou odbornej publikácie spoločne so psychologičkou Evou Poliakovou Syndróm naučenej bezmocnosti v primárnom vzdelávaní, ktorá obsahuje naše výskumy na základných školách. Pri spisovaní výsledkov som uvažovala, ako túto tému ponúknuť aj rodičom. A tak vznikla moje kniha nie len pre deti (Ne)spokojný slimáčik Slávko – 5 prvkov duševnej pohody, ktorú sa rozhodlo vydať vydavateľstvo Čo dokáže mama.
Rozprávky o slimáčikovi Slávkovi prezentujú konkrétne prvky duševnej pohody. Odhaľujú deťom i rodičom dva spôsoby vnímania rôznych udalostí. Na jednej strane je smutný Slávko, ktorému sa na začiatku príbehu zdá každá udalosť veľmi negatívna, a na druhej strane sú protikladom veveričky, ktoré sa pozerajú na všetko s úsmevom, vo všetkom hľadajú krásu. Postupne, ako Slávko zažíva rôzne udalosti s kamarátmi, mení aj svoj pohľad na svet. Na záver, v šiestej rozprávke, ukáže deťom, že aj on dokáže všetko, čo si zaumieni. Po každom príbehu nasledujú otázky, ktoré vytvárajú intímnu atmosféru medzi deťmi a dospelými, pomáhajú vytvárať priestor pre konverzácie, pre plnohodnotný spoločný čas. Sú tu aj námety na aktivity, aby mohli vznikať ďalšie okamihy, ktoré zbližujú. Zakomponovala som do knižky aj pár slov pre dospelých, teóriu, ktorú som priblížila na príkladoch, aby nepôsobila ako poučky.
O niekoľko mesiacov bude dostupné aj pokračovanie tejto knižky, ktoré sme zamerali na osobnosť dieťaťa Stratený slimáčik Slávko – 5 prvkov môjho ja. Toto pokračovanie bude obsahovať päť príbehov, v ktorých nájdu čitatelia rozpracované témy sebapoznania, sebaregulácie, sebaúčinnosti, sebahodnoty a sebalásky. Obe detské knižky prešli recenziami psychológov i učiteľov, ktorí ich odporúčajú ako výbornú pomôcku pri výchove a budovaní emocionálnej zrelosti detí vo veku od štyroch do ôsmich rokov.
