TRPKÉ Priznanie: Moje manželstvo je na bode mrazu, čo mám robiť?!

Ilustračné foto
Ilustračné foto
Zdroj: gettyimages.com
2023-02-07 10:54:00 |

Vždy som hľadala ideálny vzťah a bola som presvedčená, že som ho aj našla. A aký je ten môj ideálny vzťah?

Taký, v ktorom si dvaja ideálni ľudia budú neustále rozumieť, budú sa stále mať o čom rozprávať, že sa budú jeden o druhého stále zaujímať, budú o sebe všetko vedieť, skrátka že budú jedno telo, jedna duša. A – celý život. No, neviem, či je tento môj ideál celkom reálny.

Dnes to ale vyzerá tak, ž v niektoré dni mi je úplne jasné, že naše spolužitie je iba formálne, že už žijeme len „pri sebe“, nie spolu, a v podstate sa len „trpíme“. Vtedy sa vôbec, ale vôbec na spoločnú starobu neteším. Nechce sa mi robiť žiadne plány do spoločnej budúcnosti. Jediné, čo sa mi chce – je odísť. V takých chvíľach k manželovi nič necítim, netúžim po jeho blízkosti. Keď sa ma aj láskyplne dotkne, tak mi nabehne až husia koža, aký mi je jeho dotyk nepríjemný, dokonca až odporný. A k tomu mám aj záchvaty šľachetnosti – aké to nie je správne ani voči nemu, že si zaslúži pravdu a nie milosrdnú lož a život v neustálej pretvárke. Ale potom sú, naopak, dni, keď si spomeniem na všetky tie spoločne prežité roky, ktoré boli aj dobré, dokonca super...

Veľmi by som chcela, aby sa manžel so mnou viac rozprával. Keď sa ho aj spýtam, aký mal deň, tak mi odpovedá jednoduchými vetami, vôbec mi nehovorí o svojich problémoch a, naopak, tie moje sústavne zľahčuje. Naozaj to vyzerá tak, že si už nemáme čo povedať. Dokonca mi už aj napadlo, keď sme sa tak odcudzili, či nemá inú, s ktorou sa rozpráva radšej. Pre mňa je totiž rozprávanie a komunikácia vôbec indikátorom vzťahu. V rozhovore hľadám súzvuk s partnerom, blízkosť, skutočné spolubytie. Ak sa jeden druhého veľa pýtame, znamená to predsa, že sa o seba zaujímame, nie? Veď, keď sa spýtam, kde bol, s kým bol, o čom sa bavili... alebo či náhodou nezabudol zavolať do servisu, tak to neznamená, že ho kontrolujem alebo vyšetrujem, nie?

Niekedy si pripadám, akoby som žila s cudzincom. A - život s cudzincom, navyše keď aj hovorí inou rečou, naozaj nie je bohviečo. Priznám sa, že mi už aj napadlo, že ak mu chcem porozumieť, možno by som sa mala naučiť jeho reč. Len neviem, či by sa mi to podarilo a či by to bola záruka, že si potom aj budeme rozumieť. Že mi už nebude taký cudzí. Keď tak ale nad tým rozmýšľam, keby som sa aj manželom rozišla a prípadne si našla niekoho iného, tiež by mi bol spočiatku cudzí, že? Nepamätám si totiž, že by mi Alex bol hneď blízky. To až neskôr. Keď sme sa zobrali, keď sa nám narodili deti...“

Teraz som však presvedčená, že o Alexa nechcem prísť, že chcem skúsiť náš vzťah oživiť. Oživiť tú blízkosť, ktorá medzi nami bola. Neviem, aký pocit budem mať zajtra, pozajtra, potom, keď sa z cudzinca bude stávať priateľ...

gettyimages.com
Autor: © Zoznam/sv

Ďalšie články

Gurmán.sk

Feminity

Zdravie

Diskusia