Keby som nepočúvala svoje telo, mohla som o dcérku prísť
Zdroj: gettyimages.com
Sofinka je moje vytúžené dieťatko. Keď som zistila, že som konečne po troch rokoch snaženia tehotná, robila som všetko pre to, aby bol pôrod podľa možností bez komplikácií.
Chodila som cvičiť, zdravo som sa stravovala, chodila pravidelne na kontroly a absolvovala som všetky potrebné vyšetrenia. Vyzeralo to, že je všetko v najlepšom poriadku. Sofinka so mnou dokonca prekonala aj kovid.
Prišiel deň „D“ a Sofinka stále pokojne ležala v mojom bruchu a vôbec sa netvárila, že by ho mala opustiť. Ani ďalší deň, ani ten nasledujúci. Nechcela som ju veľmi prenášať, tak som jej dohovorila. Vysvetlila som jej, že jej aj tak nič nepomôže a raz bude musieť von. A čím to bude neskôr, tým to bude horšie.
Tuším ma počúvala, lebo na ďalší deň v noci ma zobudilo čosi, čo som identifikovala ako prvé kontrakcie. Sledovala som si čas, zisťovala, čo sa to v tom mojom tele deje a až ráno o pol šiestej som zobudila Róberta, že je asi čas.
Ešte som sa osprchovala, skontrolovala, či mám všetko zabalené a vyrazili sme. V nemocnici mi oznámili, že mám ešte možno aj desať hodín času. Vzhľadom na to, že som prvorodička, tak to určite nepôjde rýchlo.
Myslela som si, že to tak dlho jednoducho nedám, že to predsa nemôže tak dlho trvať. Kontrakcie boli čoraz častejšie, akurát bolesť sa nejako dramaticky nezväčšovala. Bola trochu silnejšia, než som ju mala bežne pri menštruácii.
A potom som pocítila tlak. Sestrička ma zaprisahávala, že tlačiť nesmiem, tak som sa ju snažila poslúchnuť. Moje telo však odo mňa chcelo niečo úplne iné. Akoby mi hovorilo: tlač, tlač, už je čas. Jednoznačne som teda vyhlásila, že ja ten tlak jednoducho nezastavím. Sestrička rezignovala a zavolala lekárku. Tá na prvý pohľad zbadala to, čo som ja už vedela – rodím.
Nebol čas ma previezť na pôrodnú sálu. Sofinka sa narodila na izbe v podstate na druhé zatlačenie. Všetci neveriacky krútili hlavami. Ja som bola v šoku. Z toho, že to išlo tak rýchlo, ale najmä z toho, čo sa všetko mohlo stať, keby som počúvala sestričku. Sofinka sa mohla niekde zaseknúť, mohla som je zdeformovať hlavičku, možno sa mohla aj zadusiť...
Som rada, že aj keď mám rešpekt k lekárom, aj keď som všetko okolo pôrodu zažívala prvý raz, tak som počúvala svoje telo.
Sofinka je zdravá a krásna a ja som tá najšťastnejšia mama na svete.
