Sestra bola ťažko mentálne postihnutá: Nenávidela som ju
Zdroj: gettyimages.com
Natália bola do šiestich rokov jedináčikom. Bola iba ONA a myslela si, že to tak zostane navždy... Keď sa jej narodila sestra, od začiatku jej prekážala. A to ešte nevedela, že je postihnutá.
„Do šiestich rokov som bola jedináčik. Pre ocka som bola princeznička, pre mamu stredobod vesmíru. Mala som všetko – krásnu izbu s množstvom hračiek, pozornosť rodičov. Kým sa mi nenarodila sestra,“ začína svoj príbeh Natália. „Zrazu som bola na vedľajšej koľaji. Rodičia sa mi síce snažili vysvetliť, že bábätko si vyžaduje viac času a väčšiu pozornosť, ale chápala som to len chvíľu. Chcela som späť svoju mamu a ocka a Tamaru som doslova nenávidela. Túžobne som očakávala ten deň, kedy aspoň trochu vyrastie a mama sa bude môcť zasa venovať aj mne. Lenže ten deň akosi neprichádzal...“
„Tamarka bola neplánované dieťa. Natália mi úplne stačila, ale keď som zistila, že som tehotná, potešila som sa. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa niečo malo skomplikovať. A potom sa narodila Tamarka a všetko bolo zle. Narodila sa s ťažkým mentálnym postihnutím. Bolo jasné, že sa nenaučí chodiť, možno ani sedieť, že nebude rozprávať. Že sa nikdy nebude vedieť o seba postarať. Že ma jednoducho bude potrebovať celú. A nebolo jasné, dokedy. Natálku som takmer ani nevnímala. Odháňala som ju, keď sa so mnou chcela rozprávať alebo hrať, s úlohami si tiež musela poradiť sama. Bola som strašne unavená,“ hovorí mama Želmíra.
„Naučila som sa byť sama. Robiť si veci po svojom. Aj v škole. Konflikty som riešila, ako som vedela. Aj tak, že som sa pobila, aj tak, že som sa s nikým nekamarátila. Ešteže som mala babičku. Tá k nám chodila často a napriek tomu, že pomáhala mame, tak si vždy na mňa našla čas. Aj vtedy, keď som dostala prvú menštruáciu, aj vtedy, keď som vyskúšala prvú cigaretu,“ pokračuje Natália.
„Môj svet sa scvrkol len na starostlivosť o Tamarku. Keď mi Tibor, môj manžel, oznámil, že už to ďalej nedáva a odchádza, tak som len pokrčila plecami. Bolo mi to jedno. Aj tak mi veľmi nepomáhal,“ hovorí Želmíra. „Keď mala Tamarka sedem rokov, tak som skolabovala. Normálne som odpadla a keď som sa prebrala, moja prvá starosť bola, či sa Tamarke nič nestalo. Vtedy som si uvedomila, že to takto ďalej ísť nemôže a rozhodla som sa, že dám Tamarku do ústavu. Síce s ťažkým srdcom, ale aj s pocitom úľavy.“
„Keď Tamarka odišla do ústavu, akoby som znovu našla mamu. Ale tá cesta späť predsa len trvala dlho. Odvykli sme si od seba a museli sme si opäť zvykať. Ale dnes už mám mamu späť. A môj vzťah k Tamarke? Prestala som ju nenávidieť už dávno. Ale o nejakej sesterskej láske nemôže byť ani reči. Niekedy dokonca zabúdam aj na to, že žije,“ zavŕšila svoj príbeh Natália.
