Tieto tri strašidelné príbehy sa naozaj stali v piatok 13-teho

2017-10-13 00:01:11 |

Prečítajte si tri priam hororové zážitky z piatku 13-teho, v ktorých hlavnú úlohu hrajú deti. Zimomriavkam sa veru nevyhnete.

Reinkarnovaná sestra

Moja dcéra mala štyri. Napriek tomu, že bol piatok 13-teho, nič strašného sa nestalo a bola som rada, že o chvíľu zaľahneme do postelí. Dcérka si prezerala nejakú knižku a začala sa ma vypytovať na to, odkiaľ prichádzajú deti. Nadvihla som obočie a ona hneď podotkla: „Och, spomenula som si práve na čas, keď som bola v babičkinom brušku,“ dodala. „Zlatko, ale si bola v mojom brušku, nie v babičkinom,“ opravila som ju. Zavrtela hlavou a usmiala sa na mňa, ako keby som bola úplne mimo. „Nie mami, najskôr som bola v babičkinom brušku, ale potom som sa zadusila a zomrela, aj babka skoro zomrela , tak som musela čakať, než sa vrátim do tvojho,“ vysvetľovala mi s úplne vážnou tvárou.

Zamrazilo ma. Pred pätnástimi rokmi moja mama takmer zomrela pri pôrode mŕtvej dcéry. Dieťa uviazlo v pôrodných cestách. Nikto z rodiny o tom nikdy nehovoril. Dátum narodenia mojej dcéry je ten istý, ako dátum, keď mama pred 15 rokmi porodila moju mŕtvu sestru...

Zdroj: thinkstock.com

Dievča so spaľujúcimi očami

Zmeškala som večerný vlak do Londýna a musela som čakať až na posledný, ktorý ide o 23.10. Znamenalo to pre mňa hodinu času. Keďže bolo neskoro, na peróne sme boli len dve. Ja a malé dievča. Je nezvyčajné vidieť dievčatko samo takto v noci, ale pomyslela som si, že jej mama si možno len odskočila. Napriek tomu som si sadla tak, aby som naň videla, keby dačo... Predsa len, podľa mňa nemalo viac ako 10 rokov.

Dievča malo určite strach, lebo bolo veľmi ticho. Ani len nezakašľalo. Po uplynutí piatich minút stálo úplne rovnako ako predtým a dívalo sa priamo na mňa. Nikto ďalší na perón neprichádzal, do odchodu vlaku bol ešte dosť času. Prešlo desať minút. Pätnásť. Cítila som, že oči dievčaťa ma priam prepaľujú, ale nepohlo sa. Začala som mať nepríjemný pocit, ale bola som rozhodnutá pomôcť mu. Zrazu som si všimla, že niekto ide a čakala som, čo urobí. Nejaký pán však popri dievčine iba prešiel, ani sa na ňu nepozrel.

Dvadsať minút. Toto už sa mi nezdalo v poriadku. Rozhodla som sa, že po 25-tich minútach sa pôjdem spýtať, či je v poriadku. Nenápadne som si dievčinu odfotila na mobil, aby som mala istotu, že nemám halucinácie.

Vstala som a opatrne kráčala k nej. Pri pohľade na jej tvár mi stuhlo srdce. Osvetlená stanica na ňu vrhala tiene, vyzerala ako napoly roztopená a oči akoby ani neboli skutočné. Srdce mi bilo stále rýchlejšie. Mala som riadny strach, pripúšťam, ale cítila som, že dievčatko potrebuje pomoc. Musela som niečo urobiť. Okrem toho, čo by som bola za človeka, keby som ju tam tak nechala?

Išla som bližšie a bližšie... Už-už som otvárala ústa, aby som sa jej spýtala, prečo tam tak stojí, keď zrazu... Nemohla som uveriť tomu, čo vidím. Bola vyrobená z Lega. Poondiata umelecká inštalácia z Lega. Len tam tak stála, strašidelná a pozerala na ľudí. Dievčina z Lega. V piatok 13-teho...

Záhadný muž

Keď som mal 9 rokov, dokázal som skákať na trampolíne celé hodiny. Raz neskoro večer, 13-teho septembra 1996, keď som opäť raz nevedel so skákaním skončiť, prebehlo okolo nášho plotu dieťa nesúce škatuľu veľkosti skateboardu. Utekalo do celkom dobre osvetleného parku za domom, tam spomalilo, hodilo škatuľu do vzduchu, aby sa niekoľkokrát pretočila a pristála na zemi. Dosť dlho zostalo stáť pozerajúc uprene na škatuľu. Potom sa zrazu zvrtlo a plnou rýchlosťou bežalo späť tou istou cestou, ktorou pribehlo. Myslím, že to bol chlapec, ale istý si tým nie som. Okolie si nevšímal, len utekal.

Na skákanie som dávno zabudol, len som tak stál a pozoroval dianie. Škatuľa vyzerala, akoby sa pohybovala. Potom sa z nej začalo čosi vznášať. V tej chvíli som si spomenul, ako sa vnútri v dome mama s otcom bavili, že je piatok 13-teho a tento deň prináša nešťastie. Začal som sa triasť, ale strach mi nedovolil utekať ani kričať. Zo škatule sa vznášal von dospelý muž. Mal takú podlhovastú hlavu bez vlasov. Jeho koža bola oranžová, obrovské oči čierne. Zdvihol jednu ruku a škatuľa sa zrazu premenila na akési kovové zábradlie. Prešiel k múru v strede parku, priložil k nemu to zábradlie a začal si oň trieskať hlavu. Keď sa mu z nej valila krv, zdvihol ju hore a zadíval sa priamo na mňa. Asi cítil, že ho pozorujem.

Krv zmizla, aj rany a na jeho tvári sa objavil úsmev. Potom naklonil hlavu tam a späť. Stále sa na mňa pozeral. Začal som strašne plakať a asi aj kričať, lebo z domu vybehli rodičia a pýtali sa, čo sa deje. Chcel som im ukázať muža, no park bol úplne pokojný a nikde nikoho nebolo.

Keď som im vyrozprával príbeh, pozreli sa na seba a ich tváre boli vážne. Dovolili mi spať s nimi v spálni. Odvtedy sme vždy v piatok 13-teho odcestovali k babke alebo niekam inam. Dom sme asi po dvoch rokoch predali. Dôvod som sa nikdy nedozvedel. Aj keď som sa po rokoch pýtal, čo to mohlo vtedy podľa nich znamenať, nechceli mi to povedať.

Viem, na prvý pohľad to celé znie veľmi bizarne. Sám neviem, či sa mi to iba zdalo, mal som nejaké halucinácie alebo sa to mohlo stať naozaj. Podľa správania rodičov však na tom asi niečo bolo...

Zdroj: thinkstock.com

Korene strachu z piatku 13-teho siahajú do stredovekého Francúzska, keď vtedajší kráľ Filip IV. v piatok 13. októbra 1307, teda presne pred 710 rokmi, začal s masovou likvidáciou templárskeho rádu. Legenda sa rozšírila do celého sveta a rešpekt pred spojením tohto dátumu s týmto dňom vyvoláva zimomriavky už storočia. Nevedno prečo, ale Španieli sa namiesto piatku boja utorka 13-teho. Inak, ak patríte k tým, ktorí si piatky 13-teho všímajú, určite vám neuniklo, že v niektorom roku nemáme ani jeden, v inom aj tri. Tento rok svietili v kalendári dva – v januári a teraz v októbri. Najbližší piatok 13-teho nás čaká na budúci rok v apríli. Niektorí ľudia sa tohto dňa boja tak, že ide až o diagnózu. Tá sa oficiálne volá paraskavedekatriafóbia.

Len tak mimochodom... aj táto vec sa udiala v piatok 13-teho

V auguste 2010 zasiahol v anglickom Suffolku blesk 13-ročného chlapca presne o 13:13. Dosť kruté...