Najčastejšie chyby, ktoré robíme vo výchove
Zdroj: Thinkstock.com
Cítite sa na pokraji svojich síl a rozmýšľate, kde ste urobili chybu, keď z vášho zlatíčka vyrastá nezvládnuteľný nespratník? Často stačí všímať si signály, ktoré dieťa vysiela.
Možno to poznáte aj vy. Vyberiete sa s dieťaťom do obchodu, na poštu či niekam na úrad a namiesto pokojného vybavenia toho, čo ste plánovali, zúfalo bojujete s malým jedovitým klbkom. „Často je to dôsledok toho, že prehliadame narážky dieťaťa,“ tvrdí výchovná poradkyňa Michele Borba. Podľa nej existujú vzory správania. Deti robia rovnaké veci keď sú unavené, hladné alebo presýtené podnetmi. Problémy v mnohých prípadoch zmiznú, keď signály detí zoberieme na vedomie a prispôsobíme sa im. Ignorovanie prirodzených detských potrieb je podľa odborníkov jednou z najčastejších chýb, ktoré robíme pri výchove.
Ktoré sú tie ďalšie?
Sme príliš negatívni
„Nebúchaj sestru!“, „Prestaň sa už naháňať!“, „Neskáč toľko!“ ... Výpočet podobných negatívnych reakcií je nekonečný. Zmeňte to. Upriamte pozornosť na správanie, ktoré chcete u drobca vidieť. Nikto nechce vychovať dieťa, ktoré nepozná žiadne hranice, no rodičia obvykle povedia „nie“ tak často, že deti sa stanú k nemu hluché a slovo stráca svoju moc. Lepšie ako povedať dieťaťu: „Nestoj vo vani!“, je povedať „Vo vani seď, lebo sa kĺže.“ Keď urobí tak, ako ste povedali, nezabudnite na chválu: „Páči sa mi ako sedíš.“ Posilníte tým dobré správanie.
Očakávame od detí príliš veľa
Ste s dieťaťom niekde v spoločnosti a ono sa nevie utíšiť. Na chvíľu sa vám ho podarí upokojiť, no o chvíľu začne znovu. Vy sa opäť snažíte utíšiť ho. Ponižujúce! Uvedomte si, že batoľa ešte nemá vyvinuté sebaovládanie a nepozná vzorce sociálneho správania sa vhodné na verejných miestach ako sú obchody či reštaurácie. Keď sa dieťa nespráva vhodne, jednoducho nevie, ako sa v takýchto situáciách treba správať, takže nekonečné upokojovanie nie je efektívne, ani férové.
Namiesto utišovania zamerajte pozornosť drobčeka na to, ako chcete, aby sa správal. Vysvetlite mu, že vy ste ticho, aj ocko je ticho, ukážte mu aj ďalších ľudí, ktorí sa správajú pokojne. Deti rady napodobňujú ostatných, takže časom si zvyknú, ako sa treba na takýchto miestach správať. Je to beh na dlhú trať, no stojí to za to. „Chce to čas a opakovanie, aby sa deti naučili so svojimi emóciami na verejných miestach zaobchádzať,“ vysvetľuje odborníčka.
Správame sa inak než to očakávame od detí
Niečo sa vám nepodarí a vy zanadávate alebo sa pohádate s partnerom a používate nepekné slová. Keď dieťa reaguje rovnako, hneváte sa naň a upozorňujete ho, aby sa tak nesprávalo. Pritom robí presne to, čo odpozorovalo od vás. Hovoríme o tzv. bumerangovom efekte – ak budeme kričať my, budú kričať aj deti. Áno, je veľmi ťažké správať sa dokonale po celý deň, no treba sa snažiť o také správanie, aké sme schopní tolerovať aj u detí. „Emócie sú silné a je ťažké kontrolovať ich, a to aj pre dospelých," poznamenáva expertka na výchovu Devra Renner. „Ale povedať PREPÁČ je dôkazom toho, že sme zodpovední za svoje činy,“ dodáva. Ospravedlnenie vytvára možnosť hovoriť o tom, prečo sme reagovali tak ako sme reagovali a porozmýšľať o vhodnejších spôsoboch.
Keď nás správanie detí obťažuje, hneď zasahujeme
Keď sa napríklad deti s krikom naháňajú okolo domu alebo na ihrisku, okamžite ich zahriakneme. Je to typický zafixovaný rodičovský pocit, že je potrebné v deťoch posilniť vôľu robiť stále niečo dobre. Treba si však uvedomiť, že deti občas jednoducho musia robiť veci, z ktorých sme „na nervy“, lebo aj takýmto spôsobom objavujú nové zručnosti. Inokedy chcú vymýšľaním a predvádzaním upútať našu pozornosť. Ako správne reagovať? Podľa odborníkov, kým sú deti v bezpečí, ideálne je použiť tzv. bdelé čakanie – byť v strehu, no nezasahovať hneď.
Nie sme dôslední
Stáva sa to určite každému z rodičov. Občas už len akoby zo zvyku niečo hovoríme a nikto na nás nereaguje. „Vypnite televízor ... Tento raz to myslím vážne...Naozaj!" Deti však naďalej pohodlne sedia na gauči a úplne vás ignorujú, lebo dobre vedia, že ak neposlúchnu, nebude to mať žiadne následky. V tom je veľký problém! Nastavené limity je potrebné vždy dotiahnuť do konca.
Naučte ratolesti dodržiavať pravidlá. Ak ich nedodržia, vaša reakcia musí byť jasná. Keď napríklad chcete, aby dieťa vstalo z gauča a išlo si upratať hračky alebo napísať domácu úlohu, začnite s úctou: „Prosím ťa, vypni televízor a choď si upratať hračky (napísať úlohu).“ Ak to urobí, poďakujte. V opačnom prípade musí prísť dôsledok – vypnite televízor a kým dieťa svoju povinnosť nesplní, nemôže ju sledovať. Pripravte sa na niekoľko bojov „kto z koho“, no ak vytrváte, onedlho sa dostaví výsledok.
Neefektívne využívame time-out
Keď pošlete trojročné dieťa do svojej izby po tom, ako udrelo súrodenca, budete odtiaľ počuť veľký plač, prípadne búchanie hlavy o podlahu. Takáto reakcia na nevhodné správanie často nie je správnym riešením. Time-out by mal byť šancou na to, aby sa drobec upokojil, nie trest. Niektoré deti na návrh, aby išli do tichej miestnosti porozmýšľať nad tým, čo urobili, reagujú dobre, iné to vnímajú ako ich odmietanie. Vtedy je vhodnejšie použiť time-in, teda chvíľu, keď budete ticho sedieť vedľa svojho dieťaťa. Keď je veľmi rozrušené, držte ho a keď sa uvoľní, pokojne mu vysvetlite, čo na jeho správaní nebolo v poriadku.
Najlepším spôsobom ako sa k dieťaťu priblížiť, je mať pohľad na jeho úrovni – z očí do očí. Niektoré však môžu reagovať na to agresívne, nechcú sa vám pozerať do očí a podobne. Ani vtedy nestrácajte trpezlivosť, ale hľadajte ideálny spôsob, ako docieliť jeho upokojenie. Každé dieťa je iné, preto nemožno odporučiť jeden jediný.
