Riskantné hry: Prečo ich deti milujú a potrebujú?

Riskantné hry: Prečo ich
Ilustračné foto
Zdroj: theguardian.com
2014-04-15 12:01:41 |

Mohlo by sa zdať, že strach je negatívnou skúsenosťou, ktorej sa treba vyhýbať. Napriek tomu, hry so správnou mierou strachu sú pre deti tými najvzrušujúcejšími.

Či sa nám to páči alebo nie, riziko deti láka už od malička a práve preto najviac zbožňujú hry,  v ktorých sa kombinuje radosť z voľnosti so správnou mierou strachu. Profesorka na kráľovskej univerzite v nórskom Trondheime Ellen Sandseter identifikovala šesť kategórií rizík, ktoré sú priam magnetmi pri hre u detí na celom svete:

Veľké výšky - deti sa šplhajú na stromy a iné vysoké objekty, z ktorých získavajú pohľad z vtáčej perspektívy na svet a vzrušujúci pocit, že to dokázali.

Vysoké rýchlosti – hojdačky, laná, sánkovanie, lyžovanie, korčuľovanie, šmykľavky, bicyklovanie, skateboradovanie  a iné rýchle aktivity sú zdrojom radostného vzrušenia u detí.

Nebezpečné nástroje – deti, najmä chlapci, milujú hry s lukmi, šípmi, nožíkmi či mečmi, ktoré si s obľubou vyrábajú aj z nájdených palíc či konárov. S radosťou sa posadia do akéhokoľvek poľnohospodárskeho stroja či do rýchleho auta s otcom a sú celé bez seba, keď sa môžu hrať s akýmikoľvek potenciálne nebezpečnými predmetmi. Na jednej strane sú hrdé a spokojné, ak si dokážu s takýmito nástrojmi a prístrojmi poradiť, na druhej pociťujú vzrušenie z toho, že aj malá chyba by im mohla ublížiť.

Nebezpečné prvky – deti sa rady hrajú s ohňom či pri vode, lebo v tom cítia určité nebezpečenstvo.

Naháňačky, bitky a pády – poznáte dieťa, ktoré sa nerado naháňa? Ratolesti sa dokážu donekonečna naháňať, behať okolo seba, hravo bojovať a zvyčajne dávajú prednosť pozíciám, v ktorých sú najviac zraniteľné. Práve v tých sú najzraniteľnejšie a zahŕňajú najväčšie riziko, že ich to bude bolieť, čo vyžaduje väčšiu zručnosť na prekonanie.

Schovávačky – malé deti zažívajú pri schovávačke vzrušenie z dočasného strašidelného odlúčenia sa od svojich kamarátov. Väčšie deti sa snažia schovať ďalej od dospelých, na území, ktoré je nové a v ich mysli plné nebezpečenstva, vrátane toho, že sa môžu naozaj stratiť.

Evolučná hodnota riskantných hier

Vedci tvrdia, že riskantné hry milujú aj mláďatá cicavcov. Napríklad malé kozy šantia po strmých svahoch a skáču nešikovne do vzduchu spôsobom, pri ktorom je pristátie ťažké. Opičie mláďatá skáču z vetvy na vetvu po stromoch. Stačí si všimnúť mladé šimpanzy, ktoré obľubujú skoky z vysokých konárov na tie najnižšie, tesne nad zemou. Mláďatá cicavcov trávia veľa času naháňaním sa a bojmi, pri ktorých vo všeobecnosti preferujú automaticky najzraniteľnejšie pozície.

Z evolučného hľadiska sa natíska otázka, prečo to tak je, že malé deti a zvieracie mláďatá uprednostňujú riskantné hry, ktoré môžu viesť k zraneniu a vo výnimočných prípadoch dokonca aj k smrti?  Podľa britského detského psychológa Petra Greya je to dôkazom toho, že prínosy riskantnej hry prevažujú nad rizikami.

Určitú odpoveď dávajú laboratórne štúdie so zvieratami. Vedci vymysleli spôsob, ako odoprieť mladým potkanom hru počas kritickej fázy ich vývoja bez toho, aby im odopreli iné sociálne skúsenosti. Potkany, ktoré boli vychované týmto spôsobom, dospeli emocionálne ochudobnené. Keď ich umiestnili do nového prostredia, prehnane reagovali so strachom a zlyhali pri adaptácii a skúmaní nového prostredia oproti bežným potkanom. Keď ich umiestnili do cudzej kolónie potkanov, buď sa príšerne báli alebo boli príšerne agresívne. V skoršom experimente urobili vedci niečo podobné s mláďatami opícTieto nálezy prispeli k teórii regulácie emócií, podľa ktorej jednou z hlavných funkcií riskantnej hry je naučiť mladé cicavce ako regulovať strach a hnev. Keď sa raz v reálnom živote ocitnú v nebezpečenstve, budú vedieť reagovať a nepodľahnú negatívnym emóciám.

Odopieranie rizikových hier má škodlivé následky

„Za posledných 60 rokov sme boli v našej kultúre svedkami nepretržitého, postupného, ale nakoniec dramatického poklesu príležitostí detí slobodne sa hrať bez regulácie dospelými, a to najmä v možnostiach hrať sa rizikovým spôsobom,“ poukazuje Grey a zdôrazňuje, že „za rovnakých 60 rokov sme tiež svedkami kontinuálneho, postupného, ale nakoniec dramatického nárastu všetkých druhov detských duševných porúch, najmä emočných.“ Kým v roku 1950 sa podľa neho snáď všetky deti úplne bežne bavili pri všetkých šiestich rizikových spôsoboch hry, v súčasnosti mnoho rodičov už len pri náznaku bitky či šplhaní sa ratolesti na strom chytá priam hysterický záchvat a núti dieťa skončiť.

„Je to ironické aj tragické zároveň. Zakazujeme deťom riskantné hry údajne preto, aby sme ich chránili pred nebezpečenstvom, no na druhej strane ich vystavujeme riziku duševných porúch,“ hodnotí Grey. Tvrdí, že deti sú od prírody nastavené tak, aby sa vlastnými skúsenosťami učili emocionálnej odolnosti práve vďaka rizikovým hrám vyvolávajúcim emócie. Grey je presvedčený, že ak im v tom bránime, v dlhodobom horizonte ich ohrozujeme ďaleko viac oproti riziku vyplývajúcemu z hier. Jedine pri nich totiž spoznajú svoje schopnosti a naučia sa vyhýbať rizikám, ktoré nie sú pripravené prijať či už fyzicky alebo psychicky. „Iróniou je, že deti sa častejšie porania pri športoch riadených dospelými než pri slobodne zvolených hrách,“ dodáva Grey.


Foto: theguardian.com
Zdroj: psychologytoday.com

Gurmán.sk

Feminity

Zdravie

Diskusia