Patria malé deti do galérií a múzeí?
Zdroj: Thinkstostock.cz
Nový výskum naznačuje, že deti umeniu či histórii najlepšie porozumejú vtedy, keď sa môžu v galériách a múzeách priblížiť k obrazom a vystaveným predmetom. Čo na to ostatní?
Mnohí milovníci obrazov a umeleckých predmetov sa už tešia, že končia prázdniny a oni si po dvoch mesiacoch omnoho častejšieho džavotu a kriku v galériách a múzeách budú môcť tieto miesta vychutnávať v tichu. Galérie boli odjakživa miestom spojeným s pietnym pozorovaním a tlmeným šeptom. Mnohé z nich však zatraktívnili svoje priestory aj pre malých návštevníkov. Niektoré svetové, napríklad Metropolitné múzeum umenia v New Yorku či britské národné múzeum Tate Modern vytvorili dokonca napríklad prehliadkové trasy určené pre malé deti. Nechýbajú interaktívne dispeleje a iné zaujímavosti.
Deti v galériách skúmajú aj vedci
Pobehovanie, hlasné rozprávanie, tancovanie či skákanie detí po verejných priestranstvách ako sú múzeá a galérie sa dokonca stalo predmetom štúdia vedeckej pracovníčky z univerzity v anglickom Sheffielde. Abigail Hackett sa touto témou zaoberá od roku 2012. Ako hovorí, pohyb detí do štyroch rokov po múzeách a galériách ich síce niečo naučí, no nie sú to informácie o umeleckých dielach, ktoré nasávajú, ale učia sa o mieste samotnom. „Spôsob, akým sa tam pohybujú, vytvára konkrétnu skúsenosť toho miesta,“ vysvetľuje. Podľa nej preto navštevovať ich aj s malými deťmi má zmysel. Naopak, britský historik umenia David Buckman vníma malých návštevníkov na týchto miestach ako rušivý element. „Galérie sú určené na tiché obdivovanie umenia a premýšľania nad dielami. Je prirodzené, že tam ľudia hovoria potichu a diskutujú o tom, čo videli, no pri hluku, ktorý robia deti, to nejde,“ hovorí.
Britský umelec Jake Chapman považuje tiež návštevy týchto miest s deťmi do štyroch či piatich rokov za zbytočnú stratu času. Ako hovorí, ešte nedokážu pochopiť zmysel umenia. Podľa umeleckého kritika a spisovateľa Juliana Spaldinga aj deti dokážu zastaviť a absorbovať umenie rovnako ako dospelí ľudia a dokonca môžu byť k nemu ešte otvorenejšie a citlivejšie. „Umenie začína vtedy, keď sa dieťa zastaví a so záujmom alebo začudovaním si pozerá nejaký obraz či predmet,“ myslí si. Podľa neho závisí aj od galérií a múzeí, či dokážu expozície nainštalovať tak, aby vizuálne čo najviac zaujali, lebo práve to je ich cieľom. No aj podľa neho je zbytočné vodiť na tieto miesta deti mladšie ako päť rokov, lebo ešte nie sú schopné reagovať na umenie a vysvetľujú si ho po svojom.
Patria teda deti do galérií a múzeí či nie?
Rodičia malých detí by mali byť v múzeách a galériách ohľaduplní k ostatným návštevníkom a ak je možnosť, využívať pri návštevách zóny vhodné pre deti. V tých sa nenachádzajú drahé artefakty, deti sa tu môžu voľne pohybovať a ušetríte si nesúhlasné pohľady ostatných. Mať rešpekt a prispôsobiť sa rôznym podmienkam je pre deti dôležitá lekcia do života. Asi väčším problémom ako nepekné pohľady dospelých milovníkov umenia je riziko, že dieťa môže poškodiť vzácne umelecké dielo, ktorého hodnotu si nedokáže uvedomiť. Napriek tomu však treba povedať, že najznámejšie príbehy náhodného poškodenia v múzeách nie sú o deťoch, ale o dospelých. Napríklad vo Fitzwilliamovom múzeu v Cambridge zhodil tri vzácne čínske vázy zo 17. storočia návštevník, ktorý sa sklonil, aby si zaviazal šnúrku na topánke.
Ideálnym miestom pre spoznávanie histórie a umenia sú pre najmenších detské múzeá a výstavy. Tam môžu pobehovať, skúmať okolie aj vystavené predmety. Na druhej strane, podľa niektorých zainteresovaných deti dokážu byť k umeniu úctivé a možno by bolo vhodnejšie, aby sa dospelí naučili zdieľať výstavné priestory s týmito malými nepredvídateľnými bádateľmi. Dokonca sa často môžu od nich učiť – ich prirodzená zvedavosť môže byť infekčná.
